Milosrdné obrazy

Smútok ho zavalil. Špatné okamžiky pred ním pobehovali ako vzdialené malé divoké obrazy, vysmievajúce sa mu priamo do očí, chceli v ňom vyvolať bolesť. On len stál a pozeral sa. Pozeral sa na ne, nič mu to však nehovorilo. Nespomínal si. Myslel si, že nepatria jemu, že sa hrabal niekomu v mysli. No obrazy sa približovali, bolo počuť už ich výsmech, znejúci ako hlas samotného diabla. S približujúcimi sa obrazmi pocítil tú bolesť. Bolo to ako bodnutie, ako milióny bodnutí nožom do všetkých častí tela. Nevládal stáť. So silným prúdom slaných sĺz padol na kolená. Zatváral oči, dostával sa do obrazov. Zjavoval sa jeden smutný okamih za druhým, počutelný, ako silné údery do hrude, do utrápeného srdca. Srdce pod návalom bolesti pukalo čoraz viac, roztrešťovalo sa na tisícky malých úlomkov, ostrých ako britva, zarezávajúcich sa do mäkkého tkaniva čoraz hlbšie a hlbšie. Nevládal kľačať, kričal od bolesti. No nik ho nepočul, nik mu nemohol pomôcť. Úplne oslabený dotýkal sa trasúcimi rukami zeme, ktorá jediná mu bola oporou. Ale ani zem ho nechcela, bola studená ako ľad a svoju nevôľu mať ho na sebe, dávala silne najavo. Jemu to už bolo jedno. Bolesť, ktorú cítil prevyšovala bolesť, spôsobenú hnevom zeme. Videl obrazy, ktoré nechcel. Jeho jedinou túžbou bolo zabudnúť. Padal na zem, je už blízko. Mal ale pocit, že spadol do bezodnej priepaste. Pretože necítil pád z malej výšky, necítil dna na ktoré už padol. Ležal na zemi, zamrznuté padajúce slzy sa rozbíjali o neprajnú zem. Ešte vnímal. Obrazy videl stále jasne, no svet okolo mu bol už neznámy, rozmazaný. S obrovskou bolesťou opúšťal telo, spomienky ho stále prenasledovali. Nechceli prestať. Chceli ho trýzniť do poslednej chvíle. Nemali zľutovania. Zatváral oči, obrazy už vnímal ako ďaleké ozveny. Nabral poslednej sily, aby zlomil ľad na zamrznutej tvári a jemne sa usmial. Pomyslel si: "Sú preč" . Oči mal zatvorené, už ich nikdy neotvorí, už nikdy nebude vidieť obrazy, no nebude vidieť ani to, čo bolo celý čas za nimi..

Apokalypsa

Posledná lampa na ulici vyhasla. Prasknutie žiarovky bolo počut široko ďaleko. Posledný vták dopadol mŕtvy na zem. Letel len pár metrov. Posledný tlkot srda, posledný vyhasnutý život. Všade ticho a tma, bezvetrie. Oblaky nikde, hviezdy sa vytratili. Na zemi miliardy vyhasnutých životov. Na niektorych nebolo badať ani prekvapenie z rýchlej smrti. Strom po strome sa začal rúcať na zem. Hlina ich už nebola schopná udržať v stoji. Listy v momente vyschli. Planéta umiera. Okrem mŕtveho ticha prichádza aj nesmierny chlad. Nie je tu nič, ostala len velká pustatina. Kvantum vzlykajúcich duší stúpa do výšin. Nariekajú za životom, ktorý im za nič nestál. Nariekajú za životom, o ktorý museli bojovať, aby sa zdal pekný. O život, v ktorom sa len trápili. Hynúca planéta ich volá naspäť, no duše lahké ako gram stúpajú a stúpajú, za nimi ostáva len dážď zo sĺz meniacich sa na ostré granule krúpov, ktore pri dopade rozbíjajú všetko, do čoho narazia. Duša po duši sa stráca a vytvára na čiernej oblohe nádherný trblietajúci sa obraz vypadajúci ako polárna žiara. Bol to ale obraz, ktorý si už nikto nepozrie. Je to posledné zbohom všetkému, čo ostalo...

Démon

V lese úplné ticho. Nefúka vietor, nešuští lístie. Žiadne známky života. Pozerám, že ani mesiac nie je na oblohe, je úplná tma. Keby ma nezačali oči štípať, myslel by som si, že sú zatvorené. Asi som sa stratil. Neviem nájsť cestu. Blúdim, v úplnej tme sa snažím zachytiť hocičoho, aby som nenarazil alebo nespadol. No každým krokom, akoby som sa strácal viac a viac. Neviem kam mám ísť. Narazil som do veľmi širokého stromu. Sadol som si a oprel sa. Rozmýšlam, ako som sa tam dostal. Vôbec nič si nepamatám. Hlavou mi začalo prúdiť veľa myšlienok. Viečka boli tažšie a ťažšie. Zaspal som s myšlienkou, že keď sa prebudím, bude už deň a ja nájdem tú správnu cestu. Ubehlo pár hodín a ja som sa zobudil. Oči som mal stále zatvorené, rozmýšľal som nad tým, že prečo sa mi nič nesnívalo. Tú istú tmu v ktorej som zaspal, som mal aj vo sne. Jednoducho nič. Otvoril som oči. Zvláštne, asi som nespal dlho. Tma ako predtým. Tak čakám, hodinu, dve hodiny...5 hodín, no v lese stále tma. Čo sa deje? som niekde zatvorený? Zatmenie? Zneistel som, dostal som strach. Zachvátila ma panika. Bol som hladný aj smädný, no nikde nič, len tma. Začul som nejaké zvuky. Počul som ich zo vsetkých strán. Akoby sa do lesa vrátil vietor. No ten vietor mal nohy. Bolo to akokeby niekto okolo mna utekal. no nebol ani blízko ani ďaleko, Nebol ani nadomnou. Dostal som obrovský strach, začal som utekať. Strom nestrom, padal som, bili ma skoro všetky konáre, okolo ktorých som prešiel. Na tvári som zacítil horúcu krv, bola moja. Bolo mi to jedno, chcel som sa dostať preč. No nech som bežal kamkoľvek. zvuky ma stále prenasledovali. Zastavil som. Pozeral som sa stále okolo, no tma bola taká temná, že by pohltila aj to najmenšie svetlo. Pod nohami som prestal cítiť zem. Niečo ma zdvihlo do vzduchu. Svalstvo sa úplne uvoľnilo, nemohol som zdvihnúť ruky, ani hýbať nohami. Akoby mali nekonečnú váhu, no neťahalo ich to dole. Snívam? Alebo je to realita? Zvuky sa začali ku mne približovať. Ucítil som hroznú bolesť. Bola taká neznesitelná a obrovská, že som nedokázal ani vykríknuť. Niekto, alebo niečo ma zťahovalo z kože. Po dlhých mukách bolesť ustála. Teraz necítim vôbec nič. Som mŕtvy? Určite nie. Však vnímam, cítim. Padol som na zem, lístie sa mi prilepilo o mäso, ktoré prišlo o kožu. Bolesť som ale necítil. Predomnou sa zjavilo dosť silné svetlo a v ňom obrys niečoho, čo som nevedel identifikovať. Približovalo sa to ku mne. Po tom čo som zažil, obával som sa toho najhoršieho. Keď sa to dostalo ku mne, neveriacky som sa pozeral na to, čo som videl. Začal som sa triasť, zmocnila sa ma panika. Bol to démon, ktorý v ruke držal moju kožu. Vyzerala ako kostým. Démon chytil kožu do oboch rúk a obliekol sa do nej. V duchu som sa modlil, aby to bol len sen. No bohužial nebol. postavil som sa. Celý som sa triasol. Pozeral som sa na seba. Démon vyzeral presne ako ja. Čo chce? Aké ma plány? Načo potrebuje moju podobu? Pozerám sa mu do očí, su čierne, temné. Cítim únavu, veľkú unavu. Začul som pád, no ja som stále stál. Otočil som sa a s hrôzou som sa pozeral na skrvavené telo, polepené lístim. Stál som ako duch, bol som duch. Potom som to pochopil. Démon je slobodný a ja ako nový démon musím počkať na ďalšiu obeť...

Dážď

Je čierna farba čierna? je biela farba biela? Je to ako jing a jang. Neviem, kam patrím. Či k tej bielej polovičke, alebo k tej čiernej. Moja biela duša akokeby bola zahalená v čiernej záclone, deke. Chcela by sa dostať na povrch, no čierna farba ju pohltí. Som ako väzeň odsúdený za niečo, čo neurobil. Tak tak,..pykám, lebo som nič neurobil. Čakám, ja len čakám. To je chyba. Mal by som sa pohnúť ďalej, no niečo ma drží, ako obeť obutú v betónových topánkach. Sice betón už bol rozdrtený prílivom a odlivom, no telo je už mŕtve. Čo poháňa moje čierne myšlienky, čo zakrýva moj žiariaci biely optimizmus, ktorý zo mna sršal kedysi? Prečo to nemožem len tak zahodiť za hlavu? Je už neskoro? Pohltilo ma to? hm... Mám asi priveľa otázok, na ktoré sa tažko odpovedá a neviem si s nimi rady. Možno práve tieto otázky ma najviac ubíjajú. Alebo fakt, že tie otázky odzrkadlujú moju realitu. Kde najdem odpovede? Asi to všetko hodím za hlavu, ale moj optimizmus mi to nevráti. Moje myšlienky už ani optimistické nemôžu byť. Ani sa nečudujem, po toľkých neúspechoch v tak krátkom čase. Zrieknuť sa osoby, ktorú mám rád, bolo veľmi tažké. Takisto tažké, ako teraz na ňu nemyslieť. Klamať priateľom, že mi je fajn, to je lahké,..no o to tažšie bude im povedať pravdu, že mi fajn nie je. Možno to už ani nebude potrebné. Nikto nevie, kedy mi preskočí. Nerozumiem. Však kedysi som sa považoval za silného človeka, ktorému je všetko jedno, ktorý sa zhlboka nadýchne a ide ďalej. Ale asi to nestačilo. Nadýchol som sa čerstvého vánku s pocitom, že je to preč. Ale ja som len problémy odložil. Snažil sa na ne nemyslieť. Teraz, po toľkých rokoch ticha sa to vrátilo. Všetko na mňa dopadá ako meteorický dažď. A ja neviem, kde prv skočiť. Toto obdobie je pre mňa najtažším, hádam sa z neho nejak vykrútim...

Sloboda

Sedím za PC, mám trochu vypité vďaka susedovi, ktorý nalieval. Sranda, že človek začne uvažovať nad svojím životom v takomto hlavotočivom stave :). Sedím za PC a počúvam nadhernú hudbu. Teda aspoň pre mňa nádhernú...Vocal Trance.. a rozmýšlam, či môj život má zmysel. Ja viem, že nemá. Som večný smoliar, ktorému nie je dopriané jediné šťastie. Čím to je, že pocit zdanlivého šťastia mám len v takomto stave. Hádam sa zo mňa nestane alkoholik, ktorý pije len preto, aby bol šťastný. Verím že nie. Pijem a predstavujem si, že som s kamarátmi, ktorých som nevidel večnosť. Teraz keď som slobodný, neviem čo skôr. Mám sto chutí ísť späť do BA ísť za nimi a stretnúť sa. No sloboda nie je takou, akú by som chcel. Stále ma zviera finančná strata. ale zatial mi je jedno, lebo prostriedkov mám dosť, preto ma to tak láka. Môj život visí na vlásku. Teraz mi stačí malý neúspech a už nie som medzi živými, alebo lepšie povedané..normálnymi. Aj keď si myslím, že normálny nie som už teraz. Ale ja stále verím, že sa niečo zmení. Že nastane zlom, keď konečne pocítim pocit skutočného šťastia. No viem, že musím pre to niečo urobiť. Stále ale neviem čo. Mám sa tváriť, že som niekto iný? to dlho nevydržím. Mám skúsiť niečo nové? To som už spravil. Dal som výpoveď a chystám sa na náročný študentský polrok. Nevadí. Mám sa zabiť? hm... zvláštne nad tým uvažovať, keď to nechcem urobiť,...ale niekedy to človek musí spraviť. Je to ako s velerybami. Stále nechápem, prečo to robia, však majú toľko slobody a bezstarostný, stravu hladajúci život. Mám stále bojovať o ten holý nezáživný život? To stále robím, no lepí sa na mňa smoly, ako voda na rybu. Nemám už chuť, no istí ludia ma tu držia, niekedy ich nenávidím za to, že ma nepustia na breh udusiť sa vzduchom. Snažia sa mi pomôcť. Ale niekedy ich pomoc nechcem a chcem byť sám, no zároveň v kútiku duše ich prosím o pomoc. Sú ale príliž daľeko. Asi ma nezachránia. Nesmiem byť sám v tomto období, lebo to špatne dopadne...

Zlomený

Padli tažké slová, po ktorých ostal v okolí neznesitelný chlad. Oči videli to, čo vidieť nemali. Stalo sa niečo, čo sa už nedá vrátiť späť. Slová a obrazy sa zahryzli do mysle ako nenažrané pyrane do sladkého ľudského mäsa. Zkamenel som, nevnímal som okolie. Bola tam len ona a ja. Ona chladná ako hlboké dno oceánu a ja ako malý chlapec zchúlený v rohu tmavej miestnosti. Je to neznesiteľné. Chcem odpovedať na tie slová, ale nemôžem. Kvapky začinajúceho dažďa prebudili moje nohy, ktoré sa rozhodli utekat. Ale čas akoby sa okolo mňa zastavil a ja chodím pomalšie ako slimák. Vysoká vlna oceánu sa valí za mnou, chce ma zastaviť, chce ma utopiť. Podarilo sa. Vlna vody temnejšiej ako samé peklo pohltila celé moje telo. Dostala sa do pľúc, znemožnovala mi dýchať. Chcel som rýchlo preč. V momente ma napadla odpoveď na jej slová. Je to jednoduché "Zbohom". Slová a obrazy, zaryté v mojej mysli, nechcú zmiznúť, aj keď ona je navždy preč...moja nádej.

Bezvládny

Ticho, nič, len veľké ticho. Ležím na posteli a nepočujem absolútne nič. Pozerám sa na strop a je mi divné, že sa mi vôbec nevysušujú oči a vôbec nežmurkám. A ešte divnejšie je, že viem, že mi je zima, ale nič necítim. Ako tak pozerám na strop, rozmýšľam, čo sa so mnou deje. Pred očami sa mi zjavujú záblesky minulosti. Zvláštne okamihy, keď som sa cítil najviac sám. Keď som nemal nikoho, kto by ma presvedčil o opaku. Presne tak sa cítim aj teraz. Vidím pred sebou malý kopec a predo mnou cesta, ktorá vedie do žiaru n/H. a ďalej rieka. Po chvíľke si uvedomím, že sedím v poľovníckej pozorovateľni. Tam som vždy chodieval vyčistiť svoje myšlienky, keď mi bolo smutno. Záblesk. Teraz sa nachádzam na šibeničnom vrchu, sedím pri kríži a pozerám sa na rieku. Záblesk. Zrazu sa nachádzam v nejakom bare s priateľmi a zabávam sa. Povedal som si konečne som sa dostal niekde kde mi je dobre. No hneď potom som sa zjavil niekde, kde som ešte v živote nebol. Bola tam tma, zima. V pozadí som počul kostolné zvony a nado mnou nejaké hlasy a náreky. Z toho mumlania som rozumel jediné slovo. AMEN. A vtedy som si uvedomil, kde sa nachádzam a že musím hneď vypadnúť. Bol som v truhle a počúval som vlastný pohreb. Chcel som búchať, kopať, ale nemohol som. Bol som ako z dreva. Chcel som plakať, chcel som čo i len ústa otvoriť, no nedokázal som to. Z krku nevyšiel ani hlások. Chcel som, hrozne som túžil odtiaľ vypadnúť. Záblesk.. nachádzam sa opäť v izbe. No stále pozerám na strop a nič sa okolo mňa nedeje. No zrazu som si uvedomil, že už sa môžem hýbať. Super!! Sadol som si na posteľ a pozeral som na PC. Divne však hudba hrá a repráky sú zapnuté, no ja nič nepočujem. Postavím sa, že sa na to idem kuknúť. No všetko bolo OK. Kašlem na to idem si ľahnúť. Otočil som sa so stoličkou a pozerám, neveriacky pozerám. Nemôžem uveriť vlastným očiam, na čo sa pozerám. Pozerám sa na svoje zmodralé telo, ležiace na posteli, pozerajúce sa na strop. Všetkému som pochopil. Ale kedy? ako? prečo? Nepoznal som odpovede, no vedel som, že som mŕtvy. Pozerám sa na svoje telo, a zdá sa mi že čas sa zastavil. Vidím, ako lúče pomaly dopadajú na predmety. Z kuchyne sa začal rozširovať zvláštny tieň. Niečo černejšie som ešte nevidel. Blížilo sa to do izby, blížilo sa to ku mne. Nevedel som čo to je, chcel som ujsť, no zase som sa nemohol hýbať. Tieň mi pohltil nohy, celé telo. To jediné čo som vedel, som zrazu zabudol. Už som ani necítil, ani nedýchal. Je koniec.
Zrazu so mnou tak trhlo až som spadol z postele. Bol som úplne zaliaty potom, bola mi strašná zima. Počujem ako vonku šľahá silný vietor. Bol to len zlý sen. No ten sen bol tak živý, že som z neho dostal strach. Čo ak je to predzvesť niečoho, čo sa blíži?...

Práca Sux

Je nedeľa večer a ja rozmýšľam, ako sa vyhnúť práci. Komu by sa už len chcelo. A ešte k tomu ísť do BA. Kvôli ľuďom vo firme sa vo mne vyvinula taká predstava, že v BA sú len arogantne svine, s ktorými nie je poriadne ani do reči. Viem, že tento názor som už čiastočne zmenil, keď som spoznal pár dobrých ľudí mimo firmu. Ale stále cítim k BA maximálny odpor. Možno sú to podmienky, v akých tam žijem. O svojich finančných ťažkostiach radšej ani hovoriť nebudem, keďže mi výplata niekedy mešká aj 20 dní. Ja už len čakám, keď sa mi vyskytne možnosť v BB kraji a neváham z firmy odísť. Už som mal veľa šancí vypadnúť okamžite(15 dňová lehota omeškania platu), no nikdy sa mi nevyskytla príležitosť nájsť si prácu v okolí. Ako vždy, v nedeľu idem spať mimoriadne neskoro, o druhej ráno. Dosť blbé, keď mam nastavený budík na 4 :D. Úplne zničený vstávam z postele a pripravím sa. Však v autobuse si aj tak pospím. No ale to mi nikdy nevyjde a taký nevyspatý letím do práce. Však a čo, dám si pár káv a budem v pohode. Zašijem sa do kolegovej kancle(parádna flákareň :D). Nikto tam nechodí, iba občas kolegovia kuknúť. Tak si tam surfujem, mám všetko na háku. Do výkazu si napíšem "bez úkolu" však to nie je môj problém, keď nemám čo robiť. Takto sa to vlečie do stredy, keď zrazu príde za mnou nadriadený a dá mi nejakú úlohu. Keď odišiel z kancle, povedal som si:"Mám nejakú motiváciu to spraviť?? NIE!!! nech mi najprv zaplatia tu nemalú sumu, ktorú mi dĺžia. Potom sa budem správať inak. Tak som občas s kolegami simuloval, že pracujeme na tej úlohe. No za celé dva dni som nespravil skoro nič. Len sme vymysleli základ a mali sme na háku. ráno mi prišla výplatná páska. Nielen mne vrela krv v žilách. Nebol som síce na tom najhoršie(kolega tam mal o 15000 menej), ale povedal som si, že to bola už posledná kvapka. Náhodou prišiel nadriadený, ukázal som mu pásku a povedal, že ak sa to nevyrieši, pondelok podávam výpoveď. Čumel na to nejakú minútu a potom odišiel. Vtedy som hneď vedel, že tú výpoveď podám. Dostal som ešte väčšiu nechuť do práce. Tak som len čakal a rátal minúty do konca. Pri odchode ma zastavil nadriadený a spýtal sa ma, že či som vyriešil tú úlohu. Úplne flegmaticky som mu povedal, že dačo mám. Keď mi ukázal nejaké blbosti týkajúce sa projektu, som zistil, že to nemám doriešené :D. Nejak ma to netrápilo. Sľúbil som, že to stihnem dokončiť pondelok ráno do 10:00. Ale tento sľub má u mňa takú váhu ako tie ich o vyplatení. Takže nech sa nečudujú, že firma ide dolu vodou a blíži sa ku krachu, keď okrádajú zamestnancov a šetria na nich všade, kde sa len dá. Len tak pre info, vo firme je taká fluktuácia ľudí, akú ste ešte nikdy nevideli. Ja som už vo firme pekelného pol druha roka. Za ten čas vidím pred sebou úplne nový kolektív. Z pôvodnej zostavy sme ostali len štyria. Šéfa to ani nehnevá, zrejme mu vyhovuje, keď na jednom dôležitom a veľkom projekte sa vystrieda 20 ľudí a behom 3 mesiacov odíde 10 ľudí a 5 nastúpi(už aj tých 5 chce odísť :D ). Ostal som už len ja vo firme, kto ma skúsenosti s tým projektom. Keď aj ja odídem, veľa stratia. Ich problém, lebo projekt sa bude ešte opakovať aspoň 5x. Vypadá to tak že sa mi ešte nepodarí podať budúci týždeň výpoveď, ale zistil som, že vďaka tomu, že mi už peknú dobu dĺžia nemalé peniaze, môžem s okamžitou platnosťou odísť. To je dobre, pretože len dúfam, že si nejakú prácu zoženiem.

Strecha

Je Krásny sobotný slnečný deň. Prechádzam sa po meste a pozorujem ľudí navôkol. Akí sú šťastní, smejú sa. Sadnem si na terase jedného podniku, ktorý je na námestí, lebo som smädný ako kôň. Dám si len kofolu, lebo v tejto horúčave by ma pivo dorazilo. Pozriem sa okolo seba a začnem ľutovať, že som si tam sadol. Všetky stoly obsadené. Za každým sedel nejaký párik a bozkával sa. Ďakujem, toto ja nechcem vidieť. No ale zrazu som si všimol, že oproti mne niekto sedí sám. Pozerá sa do blba, slzy ma na krajíčku. Nad čím asi tak rozmýšľa? Čo sa mu stalo? Uprene pozerá na jedno miesto, a občas ho ztrasie. S veľkou hrôzou som zistil, že tá osoba, na ktorú sa práve pozerám, som ja. Ešte mi kofolu barmanka nedoniesla, no nechal som peniaze na stole a vytratil som sa. Ako tak behám po meste, rozmýšľam. Čo robím špatne, akú chybu stále opakujem, keď vždy ostanem sám? Veď ak by som sa mal na seba pozrieť pred 6 rokmi, tak by som sa nespoznal. Som úplne iný, ale niečo z tej temnej minulosti vo mne ostalo. Čo to ale môže byť? Stále na to neviem prísť. Nevedia mi to povedať ani priatelia, dokonca ani rodina, ktorá ma pozná snáď najlepšie. Ostávam v hlbokej depresii, o ktorej som si myslel, že je už dávno preč. Minulosť ma začína ovládať.
Je noc. Neviem ako, ale dostal som sa na strechu 10-poschodovej budovy. Stojím na kraji strechy a pozerám sa dolu. Aké by to bolo jednoduché skočiť a zahodiť všetky moje starosti. Už keď som sa dostal až sem, začal som tuho uvažovať, že či neskočím. Zrazu vidím malý záblesk, zrejme nejaké auto bliklo diaľkovými svetlami. No ale keď sa tak pozerám do prázdna, vidím, ako na streche blízkej budovy stojí malý chlapec a pozerá sa na zem. sadol som si a pozoroval som okolie. Dosť ma vyplašil výkrik ktorý som práve počul. Pozrel som hore a chlapec tam už nebol. Pozrel som dole a videl som matne mŕtve telo na zemi a šokovaný dav. Všetci ktorý tam boli plakali, nariekali, doslova kričali. Bola to jeho rodina a priatelia. Uvedomil som si, že to isté som chcel spraviť pred hodinou ja. Bolo by to sebecké. Rozhodol som sa, že ostanem a budem naďaľej hľadať ten temný bod vo mne, ktorý mi ničí život a zabojujem, zmením sa. Aspoň sa o to pokúsim.

Tma

Padám, ..padám do priepasti,

z ktorej niet úniku.
Bolesť, ktorú cítim, je neznesiteľná.
Som zlomený, no neviem z čoho.
Cítim, ako chladný tieň smútku,
smútku z celého života,
ma chytil a ťahá ma na stále vačšie dno.
Lenže žiadne dno nie je.
Je tam bolesť,
bolesť a tma taká veľká,
že pred ňou aj noc uteká.
Chcem,nechcem,..nemôžem..
nedá sa, zašlo to ďaleko.
Niet cesty späť.
Bojím sa, no neviem čoho.
chcem to ukončiť, no zároveň chcem žiť.
Ale takýto život nie je život..

Budúcnosť ??

Kam tento svet speje?
Nad touto otázkou rozmýšľam už veľmi dlho. Keď tak pozerám správy a len vidím: 50% grécka zhorelo, Mexikom sa prehnalo tornádo, tretí stupeň pohotovosti-hrozia záplavy, útok na WTC, vojna v Iraku, globálne otepľovanie a mnoho iných. Kedy si uvedomíme čo robíme? Alebo lepšie sa spýtam, lebo mnoho malovýznamných ľudí si je toho vedomých...Kedy začneme konať? Kedy sa aspoň pokúsime niečo zmeniť? Ale nie jedinci, VŠETCI ! Keď už bude neskoro? Niekedy mám pocit, že tento svet nečaká nič iné len pomalá a bolestivá smrť. Neviem si predstaviť, ako by vyzeral svet o 50 rokov. Sú dve možnosti...buď za ten čas sme dostali rozum a žijeme spôsobom, ktorý sme videli ako utópiu vo filmoch, alebo sa zo Zeme stala z polovice pustatina a z polovice oceán, spôsobená globálnym otepľovaním. My prostí ľudia si tieto problémy uvedomujeme. Ale problémom je, že pre to neurobíme nič. Sú už nejaké opatrenia, ktoré si pomaly zavádzame do života a ktoré sú ekologicky prospešné(triedenie odpadu, alternatívne zdroje energie, recyklácia,...etc). Ale ideme veľmi pomalým tempom. Hlavným problémom tejto doby je túžba po moci a po peniazoch. A práve kôli nim sa človek správa tak, ako sa správa. Nejde mu o to, že to, čo robí, škodí planéte, ale o to, ako sa na tom nabalí. Preto mam na budúcnosť skeptický pohľad. Neviem či vôbec nejaká bude.