Milosrdné obrazy

Smútok ho zavalil. Špatné okamžiky pred ním pobehovali ako vzdialené malé divoké obrazy, vysmievajúce sa mu priamo do očí, chceli v ňom vyvolať bolesť. On len stál a pozeral sa. Pozeral sa na ne, nič mu to však nehovorilo. Nespomínal si. Myslel si, že nepatria jemu, že sa hrabal niekomu v mysli. No obrazy sa približovali, bolo počuť už ich výsmech, znejúci ako hlas samotného diabla. S približujúcimi sa obrazmi pocítil tú bolesť. Bolo to ako bodnutie, ako milióny bodnutí nožom do všetkých častí tela. Nevládal stáť. So silným prúdom slaných sĺz padol na kolená. Zatváral oči, dostával sa do obrazov. Zjavoval sa jeden smutný okamih za druhým, počutelný, ako silné údery do hrude, do utrápeného srdca. Srdce pod návalom bolesti pukalo čoraz viac, roztrešťovalo sa na tisícky malých úlomkov, ostrých ako britva, zarezávajúcich sa do mäkkého tkaniva čoraz hlbšie a hlbšie. Nevládal kľačať, kričal od bolesti. No nik ho nepočul, nik mu nemohol pomôcť. Úplne oslabený dotýkal sa trasúcimi rukami zeme, ktorá jediná mu bola oporou. Ale ani zem ho nechcela, bola studená ako ľad a svoju nevôľu mať ho na sebe, dávala silne najavo. Jemu to už bolo jedno. Bolesť, ktorú cítil prevyšovala bolesť, spôsobenú hnevom zeme. Videl obrazy, ktoré nechcel. Jeho jedinou túžbou bolo zabudnúť. Padal na zem, je už blízko. Mal ale pocit, že spadol do bezodnej priepaste. Pretože necítil pád z malej výšky, necítil dna na ktoré už padol. Ležal na zemi, zamrznuté padajúce slzy sa rozbíjali o neprajnú zem. Ešte vnímal. Obrazy videl stále jasne, no svet okolo mu bol už neznámy, rozmazaný. S obrovskou bolesťou opúšťal telo, spomienky ho stále prenasledovali. Nechceli prestať. Chceli ho trýzniť do poslednej chvíle. Nemali zľutovania. Zatváral oči, obrazy už vnímal ako ďaleké ozveny. Nabral poslednej sily, aby zlomil ľad na zamrznutej tvári a jemne sa usmial. Pomyslel si: "Sú preč" . Oči mal zatvorené, už ich nikdy neotvorí, už nikdy nebude vidieť obrazy, no nebude vidieť ani to, čo bolo celý čas za nimi..