Bezvládny

Ticho, nič, len veľké ticho. Ležím na posteli a nepočujem absolútne nič. Pozerám sa na strop a je mi divné, že sa mi vôbec nevysušujú oči a vôbec nežmurkám. A ešte divnejšie je, že viem, že mi je zima, ale nič necítim. Ako tak pozerám na strop, rozmýšľam, čo sa so mnou deje. Pred očami sa mi zjavujú záblesky minulosti. Zvláštne okamihy, keď som sa cítil najviac sám. Keď som nemal nikoho, kto by ma presvedčil o opaku. Presne tak sa cítim aj teraz. Vidím pred sebou malý kopec a predo mnou cesta, ktorá vedie do žiaru n/H. a ďalej rieka. Po chvíľke si uvedomím, že sedím v poľovníckej pozorovateľni. Tam som vždy chodieval vyčistiť svoje myšlienky, keď mi bolo smutno. Záblesk. Teraz sa nachádzam na šibeničnom vrchu, sedím pri kríži a pozerám sa na rieku. Záblesk. Zrazu sa nachádzam v nejakom bare s priateľmi a zabávam sa. Povedal som si konečne som sa dostal niekde kde mi je dobre. No hneď potom som sa zjavil niekde, kde som ešte v živote nebol. Bola tam tma, zima. V pozadí som počul kostolné zvony a nado mnou nejaké hlasy a náreky. Z toho mumlania som rozumel jediné slovo. AMEN. A vtedy som si uvedomil, kde sa nachádzam a že musím hneď vypadnúť. Bol som v truhle a počúval som vlastný pohreb. Chcel som búchať, kopať, ale nemohol som. Bol som ako z dreva. Chcel som plakať, chcel som čo i len ústa otvoriť, no nedokázal som to. Z krku nevyšiel ani hlások. Chcel som, hrozne som túžil odtiaľ vypadnúť. Záblesk.. nachádzam sa opäť v izbe. No stále pozerám na strop a nič sa okolo mňa nedeje. No zrazu som si uvedomil, že už sa môžem hýbať. Super!! Sadol som si na posteľ a pozeral som na PC. Divne však hudba hrá a repráky sú zapnuté, no ja nič nepočujem. Postavím sa, že sa na to idem kuknúť. No všetko bolo OK. Kašlem na to idem si ľahnúť. Otočil som sa so stoličkou a pozerám, neveriacky pozerám. Nemôžem uveriť vlastným očiam, na čo sa pozerám. Pozerám sa na svoje zmodralé telo, ležiace na posteli, pozerajúce sa na strop. Všetkému som pochopil. Ale kedy? ako? prečo? Nepoznal som odpovede, no vedel som, že som mŕtvy. Pozerám sa na svoje telo, a zdá sa mi že čas sa zastavil. Vidím, ako lúče pomaly dopadajú na predmety. Z kuchyne sa začal rozširovať zvláštny tieň. Niečo černejšie som ešte nevidel. Blížilo sa to do izby, blížilo sa to ku mne. Nevedel som čo to je, chcel som ujsť, no zase som sa nemohol hýbať. Tieň mi pohltil nohy, celé telo. To jediné čo som vedel, som zrazu zabudol. Už som ani necítil, ani nedýchal. Je koniec.
Zrazu so mnou tak trhlo až som spadol z postele. Bol som úplne zaliaty potom, bola mi strašná zima. Počujem ako vonku šľahá silný vietor. Bol to len zlý sen. No ten sen bol tak živý, že som z neho dostal strach. Čo ak je to predzvesť niečoho, čo sa blíži?...

Práca Sux

Je nedeľa večer a ja rozmýšľam, ako sa vyhnúť práci. Komu by sa už len chcelo. A ešte k tomu ísť do BA. Kvôli ľuďom vo firme sa vo mne vyvinula taká predstava, že v BA sú len arogantne svine, s ktorými nie je poriadne ani do reči. Viem, že tento názor som už čiastočne zmenil, keď som spoznal pár dobrých ľudí mimo firmu. Ale stále cítim k BA maximálny odpor. Možno sú to podmienky, v akých tam žijem. O svojich finančných ťažkostiach radšej ani hovoriť nebudem, keďže mi výplata niekedy mešká aj 20 dní. Ja už len čakám, keď sa mi vyskytne možnosť v BB kraji a neváham z firmy odísť. Už som mal veľa šancí vypadnúť okamžite(15 dňová lehota omeškania platu), no nikdy sa mi nevyskytla príležitosť nájsť si prácu v okolí. Ako vždy, v nedeľu idem spať mimoriadne neskoro, o druhej ráno. Dosť blbé, keď mam nastavený budík na 4 :D. Úplne zničený vstávam z postele a pripravím sa. Však v autobuse si aj tak pospím. No ale to mi nikdy nevyjde a taký nevyspatý letím do práce. Však a čo, dám si pár káv a budem v pohode. Zašijem sa do kolegovej kancle(parádna flákareň :D). Nikto tam nechodí, iba občas kolegovia kuknúť. Tak si tam surfujem, mám všetko na háku. Do výkazu si napíšem "bez úkolu" však to nie je môj problém, keď nemám čo robiť. Takto sa to vlečie do stredy, keď zrazu príde za mnou nadriadený a dá mi nejakú úlohu. Keď odišiel z kancle, povedal som si:"Mám nejakú motiváciu to spraviť?? NIE!!! nech mi najprv zaplatia tu nemalú sumu, ktorú mi dĺžia. Potom sa budem správať inak. Tak som občas s kolegami simuloval, že pracujeme na tej úlohe. No za celé dva dni som nespravil skoro nič. Len sme vymysleli základ a mali sme na háku. ráno mi prišla výplatná páska. Nielen mne vrela krv v žilách. Nebol som síce na tom najhoršie(kolega tam mal o 15000 menej), ale povedal som si, že to bola už posledná kvapka. Náhodou prišiel nadriadený, ukázal som mu pásku a povedal, že ak sa to nevyrieši, pondelok podávam výpoveď. Čumel na to nejakú minútu a potom odišiel. Vtedy som hneď vedel, že tú výpoveď podám. Dostal som ešte väčšiu nechuť do práce. Tak som len čakal a rátal minúty do konca. Pri odchode ma zastavil nadriadený a spýtal sa ma, že či som vyriešil tú úlohu. Úplne flegmaticky som mu povedal, že dačo mám. Keď mi ukázal nejaké blbosti týkajúce sa projektu, som zistil, že to nemám doriešené :D. Nejak ma to netrápilo. Sľúbil som, že to stihnem dokončiť pondelok ráno do 10:00. Ale tento sľub má u mňa takú váhu ako tie ich o vyplatení. Takže nech sa nečudujú, že firma ide dolu vodou a blíži sa ku krachu, keď okrádajú zamestnancov a šetria na nich všade, kde sa len dá. Len tak pre info, vo firme je taká fluktuácia ľudí, akú ste ešte nikdy nevideli. Ja som už vo firme pekelného pol druha roka. Za ten čas vidím pred sebou úplne nový kolektív. Z pôvodnej zostavy sme ostali len štyria. Šéfa to ani nehnevá, zrejme mu vyhovuje, keď na jednom dôležitom a veľkom projekte sa vystrieda 20 ľudí a behom 3 mesiacov odíde 10 ľudí a 5 nastúpi(už aj tých 5 chce odísť :D ). Ostal som už len ja vo firme, kto ma skúsenosti s tým projektom. Keď aj ja odídem, veľa stratia. Ich problém, lebo projekt sa bude ešte opakovať aspoň 5x. Vypadá to tak že sa mi ešte nepodarí podať budúci týždeň výpoveď, ale zistil som, že vďaka tomu, že mi už peknú dobu dĺžia nemalé peniaze, môžem s okamžitou platnosťou odísť. To je dobre, pretože len dúfam, že si nejakú prácu zoženiem.

Strecha

Je Krásny sobotný slnečný deň. Prechádzam sa po meste a pozorujem ľudí navôkol. Akí sú šťastní, smejú sa. Sadnem si na terase jedného podniku, ktorý je na námestí, lebo som smädný ako kôň. Dám si len kofolu, lebo v tejto horúčave by ma pivo dorazilo. Pozriem sa okolo seba a začnem ľutovať, že som si tam sadol. Všetky stoly obsadené. Za každým sedel nejaký párik a bozkával sa. Ďakujem, toto ja nechcem vidieť. No ale zrazu som si všimol, že oproti mne niekto sedí sám. Pozerá sa do blba, slzy ma na krajíčku. Nad čím asi tak rozmýšľa? Čo sa mu stalo? Uprene pozerá na jedno miesto, a občas ho ztrasie. S veľkou hrôzou som zistil, že tá osoba, na ktorú sa práve pozerám, som ja. Ešte mi kofolu barmanka nedoniesla, no nechal som peniaze na stole a vytratil som sa. Ako tak behám po meste, rozmýšľam. Čo robím špatne, akú chybu stále opakujem, keď vždy ostanem sám? Veď ak by som sa mal na seba pozrieť pred 6 rokmi, tak by som sa nespoznal. Som úplne iný, ale niečo z tej temnej minulosti vo mne ostalo. Čo to ale môže byť? Stále na to neviem prísť. Nevedia mi to povedať ani priatelia, dokonca ani rodina, ktorá ma pozná snáď najlepšie. Ostávam v hlbokej depresii, o ktorej som si myslel, že je už dávno preč. Minulosť ma začína ovládať.
Je noc. Neviem ako, ale dostal som sa na strechu 10-poschodovej budovy. Stojím na kraji strechy a pozerám sa dolu. Aké by to bolo jednoduché skočiť a zahodiť všetky moje starosti. Už keď som sa dostal až sem, začal som tuho uvažovať, že či neskočím. Zrazu vidím malý záblesk, zrejme nejaké auto bliklo diaľkovými svetlami. No ale keď sa tak pozerám do prázdna, vidím, ako na streche blízkej budovy stojí malý chlapec a pozerá sa na zem. sadol som si a pozoroval som okolie. Dosť ma vyplašil výkrik ktorý som práve počul. Pozrel som hore a chlapec tam už nebol. Pozrel som dole a videl som matne mŕtve telo na zemi a šokovaný dav. Všetci ktorý tam boli plakali, nariekali, doslova kričali. Bola to jeho rodina a priatelia. Uvedomil som si, že to isté som chcel spraviť pred hodinou ja. Bolo by to sebecké. Rozhodol som sa, že ostanem a budem naďaľej hľadať ten temný bod vo mne, ktorý mi ničí život a zabojujem, zmením sa. Aspoň sa o to pokúsim.

Tma

Padám, ..padám do priepasti,

z ktorej niet úniku.
Bolesť, ktorú cítim, je neznesiteľná.
Som zlomený, no neviem z čoho.
Cítim, ako chladný tieň smútku,
smútku z celého života,
ma chytil a ťahá ma na stále vačšie dno.
Lenže žiadne dno nie je.
Je tam bolesť,
bolesť a tma taká veľká,
že pred ňou aj noc uteká.
Chcem,nechcem,..nemôžem..
nedá sa, zašlo to ďaleko.
Niet cesty späť.
Bojím sa, no neviem čoho.
chcem to ukončiť, no zároveň chcem žiť.
Ale takýto život nie je život..

Budúcnosť ??

Kam tento svet speje?
Nad touto otázkou rozmýšľam už veľmi dlho. Keď tak pozerám správy a len vidím: 50% grécka zhorelo, Mexikom sa prehnalo tornádo, tretí stupeň pohotovosti-hrozia záplavy, útok na WTC, vojna v Iraku, globálne otepľovanie a mnoho iných. Kedy si uvedomíme čo robíme? Alebo lepšie sa spýtam, lebo mnoho malovýznamných ľudí si je toho vedomých...Kedy začneme konať? Kedy sa aspoň pokúsime niečo zmeniť? Ale nie jedinci, VŠETCI ! Keď už bude neskoro? Niekedy mám pocit, že tento svet nečaká nič iné len pomalá a bolestivá smrť. Neviem si predstaviť, ako by vyzeral svet o 50 rokov. Sú dve možnosti...buď za ten čas sme dostali rozum a žijeme spôsobom, ktorý sme videli ako utópiu vo filmoch, alebo sa zo Zeme stala z polovice pustatina a z polovice oceán, spôsobená globálnym otepľovaním. My prostí ľudia si tieto problémy uvedomujeme. Ale problémom je, že pre to neurobíme nič. Sú už nejaké opatrenia, ktoré si pomaly zavádzame do života a ktoré sú ekologicky prospešné(triedenie odpadu, alternatívne zdroje energie, recyklácia,...etc). Ale ideme veľmi pomalým tempom. Hlavným problémom tejto doby je túžba po moci a po peniazoch. A práve kôli nim sa človek správa tak, ako sa správa. Nejde mu o to, že to, čo robí, škodí planéte, ale o to, ako sa na tom nabalí. Preto mam na budúcnosť skeptický pohľad. Neviem či vôbec nejaká bude.