Démon

V lese úplné ticho. Nefúka vietor, nešuští lístie. Žiadne známky života. Pozerám, že ani mesiac nie je na oblohe, je úplná tma. Keby ma nezačali oči štípať, myslel by som si, že sú zatvorené. Asi som sa stratil. Neviem nájsť cestu. Blúdim, v úplnej tme sa snažím zachytiť hocičoho, aby som nenarazil alebo nespadol. No každým krokom, akoby som sa strácal viac a viac. Neviem kam mám ísť. Narazil som do veľmi širokého stromu. Sadol som si a oprel sa. Rozmýšlam, ako som sa tam dostal. Vôbec nič si nepamatám. Hlavou mi začalo prúdiť veľa myšlienok. Viečka boli tažšie a ťažšie. Zaspal som s myšlienkou, že keď sa prebudím, bude už deň a ja nájdem tú správnu cestu. Ubehlo pár hodín a ja som sa zobudil. Oči som mal stále zatvorené, rozmýšľal som nad tým, že prečo sa mi nič nesnívalo. Tú istú tmu v ktorej som zaspal, som mal aj vo sne. Jednoducho nič. Otvoril som oči. Zvláštne, asi som nespal dlho. Tma ako predtým. Tak čakám, hodinu, dve hodiny...5 hodín, no v lese stále tma. Čo sa deje? som niekde zatvorený? Zatmenie? Zneistel som, dostal som strach. Zachvátila ma panika. Bol som hladný aj smädný, no nikde nič, len tma. Začul som nejaké zvuky. Počul som ich zo vsetkých strán. Akoby sa do lesa vrátil vietor. No ten vietor mal nohy. Bolo to akokeby niekto okolo mna utekal. no nebol ani blízko ani ďaleko, Nebol ani nadomnou. Dostal som obrovský strach, začal som utekať. Strom nestrom, padal som, bili ma skoro všetky konáre, okolo ktorých som prešiel. Na tvári som zacítil horúcu krv, bola moja. Bolo mi to jedno, chcel som sa dostať preč. No nech som bežal kamkoľvek. zvuky ma stále prenasledovali. Zastavil som. Pozeral som sa stále okolo, no tma bola taká temná, že by pohltila aj to najmenšie svetlo. Pod nohami som prestal cítiť zem. Niečo ma zdvihlo do vzduchu. Svalstvo sa úplne uvoľnilo, nemohol som zdvihnúť ruky, ani hýbať nohami. Akoby mali nekonečnú váhu, no neťahalo ich to dole. Snívam? Alebo je to realita? Zvuky sa začali ku mne približovať. Ucítil som hroznú bolesť. Bola taká neznesitelná a obrovská, že som nedokázal ani vykríknuť. Niekto, alebo niečo ma zťahovalo z kože. Po dlhých mukách bolesť ustála. Teraz necítim vôbec nič. Som mŕtvy? Určite nie. Však vnímam, cítim. Padol som na zem, lístie sa mi prilepilo o mäso, ktoré prišlo o kožu. Bolesť som ale necítil. Predomnou sa zjavilo dosť silné svetlo a v ňom obrys niečoho, čo som nevedel identifikovať. Približovalo sa to ku mne. Po tom čo som zažil, obával som sa toho najhoršieho. Keď sa to dostalo ku mne, neveriacky som sa pozeral na to, čo som videl. Začal som sa triasť, zmocnila sa ma panika. Bol to démon, ktorý v ruke držal moju kožu. Vyzerala ako kostým. Démon chytil kožu do oboch rúk a obliekol sa do nej. V duchu som sa modlil, aby to bol len sen. No bohužial nebol. postavil som sa. Celý som sa triasol. Pozeral som sa na seba. Démon vyzeral presne ako ja. Čo chce? Aké ma plány? Načo potrebuje moju podobu? Pozerám sa mu do očí, su čierne, temné. Cítim únavu, veľkú unavu. Začul som pád, no ja som stále stál. Otočil som sa a s hrôzou som sa pozeral na skrvavené telo, polepené lístim. Stál som ako duch, bol som duch. Potom som to pochopil. Démon je slobodný a ja ako nový démon musím počkať na ďalšiu obeť...

Dážď

Je čierna farba čierna? je biela farba biela? Je to ako jing a jang. Neviem, kam patrím. Či k tej bielej polovičke, alebo k tej čiernej. Moja biela duša akokeby bola zahalená v čiernej záclone, deke. Chcela by sa dostať na povrch, no čierna farba ju pohltí. Som ako väzeň odsúdený za niečo, čo neurobil. Tak tak,..pykám, lebo som nič neurobil. Čakám, ja len čakám. To je chyba. Mal by som sa pohnúť ďalej, no niečo ma drží, ako obeť obutú v betónových topánkach. Sice betón už bol rozdrtený prílivom a odlivom, no telo je už mŕtve. Čo poháňa moje čierne myšlienky, čo zakrýva moj žiariaci biely optimizmus, ktorý zo mna sršal kedysi? Prečo to nemožem len tak zahodiť za hlavu? Je už neskoro? Pohltilo ma to? hm... Mám asi priveľa otázok, na ktoré sa tažko odpovedá a neviem si s nimi rady. Možno práve tieto otázky ma najviac ubíjajú. Alebo fakt, že tie otázky odzrkadlujú moju realitu. Kde najdem odpovede? Asi to všetko hodím za hlavu, ale moj optimizmus mi to nevráti. Moje myšlienky už ani optimistické nemôžu byť. Ani sa nečudujem, po toľkých neúspechoch v tak krátkom čase. Zrieknuť sa osoby, ktorú mám rád, bolo veľmi tažké. Takisto tažké, ako teraz na ňu nemyslieť. Klamať priateľom, že mi je fajn, to je lahké,..no o to tažšie bude im povedať pravdu, že mi fajn nie je. Možno to už ani nebude potrebné. Nikto nevie, kedy mi preskočí. Nerozumiem. Však kedysi som sa považoval za silného človeka, ktorému je všetko jedno, ktorý sa zhlboka nadýchne a ide ďalej. Ale asi to nestačilo. Nadýchol som sa čerstvého vánku s pocitom, že je to preč. Ale ja som len problémy odložil. Snažil sa na ne nemyslieť. Teraz, po toľkých rokoch ticha sa to vrátilo. Všetko na mňa dopadá ako meteorický dažď. A ja neviem, kde prv skočiť. Toto obdobie je pre mňa najtažším, hádam sa z neho nejak vykrútim...

Sloboda

Sedím za PC, mám trochu vypité vďaka susedovi, ktorý nalieval. Sranda, že človek začne uvažovať nad svojím životom v takomto hlavotočivom stave :). Sedím za PC a počúvam nadhernú hudbu. Teda aspoň pre mňa nádhernú...Vocal Trance.. a rozmýšlam, či môj život má zmysel. Ja viem, že nemá. Som večný smoliar, ktorému nie je dopriané jediné šťastie. Čím to je, že pocit zdanlivého šťastia mám len v takomto stave. Hádam sa zo mňa nestane alkoholik, ktorý pije len preto, aby bol šťastný. Verím že nie. Pijem a predstavujem si, že som s kamarátmi, ktorých som nevidel večnosť. Teraz keď som slobodný, neviem čo skôr. Mám sto chutí ísť späť do BA ísť za nimi a stretnúť sa. No sloboda nie je takou, akú by som chcel. Stále ma zviera finančná strata. ale zatial mi je jedno, lebo prostriedkov mám dosť, preto ma to tak láka. Môj život visí na vlásku. Teraz mi stačí malý neúspech a už nie som medzi živými, alebo lepšie povedané..normálnymi. Aj keď si myslím, že normálny nie som už teraz. Ale ja stále verím, že sa niečo zmení. Že nastane zlom, keď konečne pocítim pocit skutočného šťastia. No viem, že musím pre to niečo urobiť. Stále ale neviem čo. Mám sa tváriť, že som niekto iný? to dlho nevydržím. Mám skúsiť niečo nové? To som už spravil. Dal som výpoveď a chystám sa na náročný študentský polrok. Nevadí. Mám sa zabiť? hm... zvláštne nad tým uvažovať, keď to nechcem urobiť,...ale niekedy to človek musí spraviť. Je to ako s velerybami. Stále nechápem, prečo to robia, však majú toľko slobody a bezstarostný, stravu hladajúci život. Mám stále bojovať o ten holý nezáživný život? To stále robím, no lepí sa na mňa smoly, ako voda na rybu. Nemám už chuť, no istí ludia ma tu držia, niekedy ich nenávidím za to, že ma nepustia na breh udusiť sa vzduchom. Snažia sa mi pomôcť. Ale niekedy ich pomoc nechcem a chcem byť sám, no zároveň v kútiku duše ich prosím o pomoc. Sú ale príliž daľeko. Asi ma nezachránia. Nesmiem byť sám v tomto období, lebo to špatne dopadne...