Dážď

Je čierna farba čierna? je biela farba biela? Je to ako jing a jang. Neviem, kam patrím. Či k tej bielej polovičke, alebo k tej čiernej. Moja biela duša akokeby bola zahalená v čiernej záclone, deke. Chcela by sa dostať na povrch, no čierna farba ju pohltí. Som ako väzeň odsúdený za niečo, čo neurobil. Tak tak,..pykám, lebo som nič neurobil. Čakám, ja len čakám. To je chyba. Mal by som sa pohnúť ďalej, no niečo ma drží, ako obeť obutú v betónových topánkach. Sice betón už bol rozdrtený prílivom a odlivom, no telo je už mŕtve. Čo poháňa moje čierne myšlienky, čo zakrýva moj žiariaci biely optimizmus, ktorý zo mna sršal kedysi? Prečo to nemožem len tak zahodiť za hlavu? Je už neskoro? Pohltilo ma to? hm... Mám asi priveľa otázok, na ktoré sa tažko odpovedá a neviem si s nimi rady. Možno práve tieto otázky ma najviac ubíjajú. Alebo fakt, že tie otázky odzrkadlujú moju realitu. Kde najdem odpovede? Asi to všetko hodím za hlavu, ale moj optimizmus mi to nevráti. Moje myšlienky už ani optimistické nemôžu byť. Ani sa nečudujem, po toľkých neúspechoch v tak krátkom čase. Zrieknuť sa osoby, ktorú mám rád, bolo veľmi tažké. Takisto tažké, ako teraz na ňu nemyslieť. Klamať priateľom, že mi je fajn, to je lahké,..no o to tažšie bude im povedať pravdu, že mi fajn nie je. Možno to už ani nebude potrebné. Nikto nevie, kedy mi preskočí. Nerozumiem. Však kedysi som sa považoval za silného človeka, ktorému je všetko jedno, ktorý sa zhlboka nadýchne a ide ďalej. Ale asi to nestačilo. Nadýchol som sa čerstvého vánku s pocitom, že je to preč. Ale ja som len problémy odložil. Snažil sa na ne nemyslieť. Teraz, po toľkých rokoch ticha sa to vrátilo. Všetko na mňa dopadá ako meteorický dažď. A ja neviem, kde prv skočiť. Toto obdobie je pre mňa najtažším, hádam sa z neho nejak vykrútim...