Dopis

Zobral telefón do ruky, nastavil na jedno číslo, ale tlačidlo nestlačil. Váhal, bál sa. Bolo to dobré tak, ako to bolo. Preto zobral papier a tužku. Premýšľal, kde začat, čo napísať. Nemal tušenia. Bolo to pre neho tažké. Tužka, pevne držaná v ruke, sa začala kývať, kým nepadla na stôl, tak ako aj jeho hlava. Boli 3 hodiny ráno a jediné, čo napísal, kým zaspal, bolo "ahoj". Miloval ju, no nedokázal jej to povedat. Nie po tom všetkom. Nebolo minúty, kedy na ňu nemyslel. Na jej prítomnosť, na tie časy, keď boli spolu. Ráno sa prebudil na úplne mokrom papieri. Pokrčil, zahodil a vytiahol ďalší. Takto sa to opakovalo den čo den, už skoro mesiac. V živote nebol zaľúbený, mátalo to s ním, akoby sa nachádzal vo víchrici plnej vlastného trápenia. Tak jej to túžil povedať, nedokázal. Nemohol jej to povedať. Cítil sa ako myš zahnaná do kúta. Nevidel východiska. Sadol na okno a pozeral sa na dažďové kvapky, rozbíjajúce sa o sklo, ztekajúce dolu rovinou. Vonku ani stopy po živej duši. V tej chvíli nebolo badať rozdiel medzi oknom a jeho tvárou. Vytiahol papier a ceruzku z vrecka, začal písat. Po mesiaci nabral odvahu a rozhodol sa. Napísal všetko, čo mal na srdci, všetko, čo jej chcel povedať, čo k nej cíti. Ráno dopis zabalil do obálky a utekal do kvetinárstva. Utekal, nepozeral sa nikam. Jediné, čo videl, bol jeho cieľ. V tom to ním hodilo. Nevedel odkiaľ prišiel taký ohromný úder. Z pozadia bolo počut silné škrípanie bŕzd. Dopadol na zem. Ležal v kaluži vlastnej krvi a pozeral sa na dopis, ako v silnom daždi zteká do kanála. Zatvoril oči a povzdychol. Bol to jeho posledný výdych. Výdych sklamania, že sa to nikdy nedozvie.


Venované Zuzke

Dva svety

Zatriasla sa zem, zatriasla sa obloha. Všetko pokryl tieň. Vietor začal fúkať ako divý zo všetkých strán. Oblaky čierne ako sama temnota, sa priblžovali obrovskou rýchlosťou. Ako sa približovali, menili sa na červené, krvavé. Namiesto bleskov chrlili oheň, boli nepríjemne blízko nad zemou. Všetci utekali, kričali a snažili sa zachrániť. Len on sedel na lavičke a s tupým neprítomným pohladom sa prizeral. Bolo mu všetko jedno. Pozrel sa na nohy, lebo zacítil chlad. Tieň, hustý ako smola, ho začal celého obmývať. Vtedy pocítil strach. Nevedel, čo ho čaká. Zacítil tupú bolesť v hlave. Ocitol sa na zemi, kopec ľudí okolo neho. Chvíľku nechápal, čo sa deje. Potom mu to došlo. Zase sa to stalo. Už to nedokázal kontrolovať. Prišlo to, kedy chcelo. Ležal na zemi obchodného domu pri regáli s pohľadnicami. V rukách držal pohľadnicu, ktorá ho donútila spomenúť si.
"Je Vám niečo. Mám zavolať pohotovosť?"
-"Nie, ďakujem, som v poriadku." - Odvetil.
Košík plný nákupu nehal na zemi a utekal preč. Až keď vyšiel von, uvedomil si, že stále drží v rukách pohľadnicu. Nechcel sa do nej pozrieť. Vložil ju do vrecka. Vonku bolo krásne počasie. Slnečno, Príjemný osviežujúci jarný vánok. Rozmýšľal nad tým, čo sa stalo. Mal toho plné zuby. Bolo to už siedmykrát, čo nekontrolovateľne upadol.
Začalo ho ale trápiť niečo iné. Niečo, čoho sa bál oveľa viac. "Kde som to bol?" - spýtal sa sám seba. No odpoveď nepoznal. Nechal to v tom, ze to bol len obyčajný sen. Nebol si tým ale istý. Všetko cítil. Vietor aj chlad. Radšej na to už nemyslel. Prišiel domov, lahol do postele a pokúšal sa zaspať. Nemohol. Zobral kľúče a zabuchol dvermi. Bezcieľne sa prechádzal po meste, obloha bola zafarbená do oranžova vďaka zapadajúcemu slnku. Došiel k rybníku, sadol do trávy a vytiahol pohľadnicu. Začul bublanie. Pozrel sa pred seba a hned vyskočil. Voda v rybníku začala vrieť a ryba po rybe, telo po tele vyplavovalo na hladinu hore bruchom. Pozrel na stromy. Už neboli zelené ako pred minútou. Červené, úplne bez lístia sa rozpadávali. Z dutín stromov začala liezť nekonečná línia hmyzu. Smerovala k nemu. Chcel utiecť, ale nemohol, niečo ho nechcelo pustiť. Pozrel sa dole a vystrašene vykríkol. Čierna hmota studená ako ľad, ho pomaly obaľovala zospodu. Ako sa snažil vymámiť zo zovretia ničoty, stratil rovnováhu a padol na zem. Hmota sa mu dostala do úst a začal sa dusiť. Prestal sa brániť. Vedel že už nič nepomôže. Ako pomaly zatváral oči, začul hlasy. Odlahlo mu, bol to zase len sen. Dalšia nočná mora. Ležal v nemocnici. Netušil, čo sa stalo, ako dlho bol v bezvedomí. Bol ale rád, že to má za sebou. Bál sa, že sa to zase vráti. Celý život sa nevedel zmieriť s ničím, čo ho v živote stretlo. Utiekol. Vždy zatvoril oči a bol niekde inde, niekde kde mu je dobre. Žil v dvoch svetoch. Jeden mal radšej ako druhý. No s jedným svetom sa niečo stalo. Zmenilo sa na peklo. "Už nikdy!" - povedal si. Uvedomil si, že jediný svet, ktorý je pre neho, je ten skutočný. Už nikdy nebude snívať, už nechce vstúpiť. Chcel si utrieť čelo, no zistil, ze ma zalepenú ruku. nemohol ju roztvoriť. Nakoniec sa mu to podarilo. S hrozením sa na ňu pozeral - smola a hmyz ...