Sobotný večer, ako každý iný, no v niečom výnimočný. Vonku vial studený vietor a každému vysával z duše aj tie posledné hrejivé pocity, ktoré ostali. Obloha temná, nejasná, nedočkavá. Túžiaca spustiť na zemi biele peklo. Každý strom, driemajúci a čakajúci na oteplenie, musel znášať neustále naberajúcu sa váhu bielej prikrývky, ktorej jediným cieľom bolo zlámať aj tie najsilnejšie konáre, ich najväčšiu pýchu. Tento zimný čas zobral každému aj tu malú štipku dobrej nálady a radosti, ktorá im ostala. Tak isto aj jemu. Sedel v malej kaviarničke, sledujúc rodenie sa malých kryštálikov námrazy na veľkom okne. Popíjal čaj, dúšok za dúškom. Okolitý svet bol v tom momente pre neho ničím. Sledoval, nevnímal. V dumaní ho prerušila len čašníčka, ktorá ho upozorňovala na záverečnú. Bolo už 11 hodín večer a jemu sa nechcelo ísť domov. Čo ho tam čaká? Ticho a samota. To neláka nikoho, jeho už vôbec. Musel ísť. Nervózna čašníčka s vražedným pohľadom zhasínala svetlá a vykladala stoličky. V duchu si zamrmlal: "Podnik je taký, aký aj jeho čašník". Obliekal sa, vracajúc čašníčke sarkasticky zaľúbený pohľad. Ako vyšiel von, zacítil, ako mu zamrzla tvár. Takúto zimu si ešte nepamätal. Nevedel, kam mal ísť, čo mal robiť. Cítil sa veľmi osamelý. V ruke držal telefón, no vedel, že nik do takej zimy nevkročí. Bolo mu ťažko a potreboval mať pri sebe niekoho. Za krátky čas spoznal veľmi veľa ľudí, no každý sa na neho vykašľal. Mal na výber. Obe možnosti by znamenali samotu, ale domov ho to naozaj neťahalo. Tak nasadil slúchadlá. Ruky mu pri tom skoro zamrzli. Pustil hudbu, rýchlo nasadil rukavice a vkročil z úkrytu zvaného terasa, do neľútostnej zimy. Akoby nestačilo, začalo husto snežiť. Prechádzal sa, pomaly, bezcieľne. Myslel len na jednu osobu. Stále mu chodila po rozume, každým dňom, minútou. Nechcel jej to povedať, nemohol. Bál sa, že všetko stratí. Bojoval s tým už veľmi dlho. Darilo sa mu to zahnať do kúta vnucovaním si do mysle nepravé pocity, túžby. Darilo sa mu to veľmi dlho, pár mesiacov. No niečo sa v ňom zlomilo a prerástlo mu to cez hlavu.
Nevedel ako ďalej. Záležalo mu na nej, stala sa pre neho veľmi blízkou osobou, dôverníkom. Bohužiaľ, stalo sa niečo, čo sa stať nemalo. Zaľúbil sa do nej a každým dňom to bolo silnejšie a silnejšie. Myslel na ňu, čo asi teraz robí. Určite myslí na blbosti, ktoré jej nedajú spať. Držal telefón, váhal. Zavolať, nezavolať? Aspoň počuť jej hlas, jej smiech. "NIE!" Zaťal sa, rýchlo odložil telefón do vrecka a zrýchlil tempo. Snehu každou minútou pribúdalo ako aj na intenzite vetra. Nebola to obyčajná búrka, ale víchrica. Prebáral sa snehom. Čím ďalej, tým viac to bolo namáhavejšie. Nevidel si na špičku nosa. Netušil ani, kde sa nachádza. Cítil ako mu zima prechádza až do kosti. Okamihom túžil, aby zamrazila len jednu vec v jeho tele a to srdce. No zima bola neúprosná a ako prechádzala telom, zanechávala spúšť. Telefón to už nevydržal. Ta dnešná technika, nevydrží ani najmenší extrém. V slúchadlách zaľahlo ticho, počul už len vietor, ktorý o ne narážal. Aj tak si ich
nechal v ušiach. Jeho kroky boli pomalšie, už mal pocit, že stojí na mieste. Vonku nikoho, nemohol zavolať ani na pomoc. Aj tak bol tak premrznutý, že by nevydal ani hláska. Nevládal. Padol na zem a spomínal. Spomínal na všetky časy, ktoré s ňou trávil, ktoré mu priniesli radosť a zmysel žiť. Vedel ale, že ju nemôže nikdy mať, nechcel pokaziť to krásne puto, ktoré medzi nimi bolo. Pri nej navonok víťazil rozum, ale srdce umieralo. Vedel, čo sa s nim deje. Nemohol nič s tým spraviť. Kričal o pomoc, no z jeho úst šlo len stonanie. Dal by všetko, čo mal, aby ju mohol zazrieť, poslednýkrát sa jej pozrieť do očí a povedať jej, čo k nej cíti. Ľutoval, že nešiel domov. Bolo už neskoro. Jeho oči, pod ktorými sa trblietali zmrznuté slzy, zazreli pod slabým svetlom lampy, zahaleným silným snežením, siluetu, ktorá sa k nemu blížila. Začul jej hlas. Nevedel ako, ale na svojej zamrznutej tvári vyčaroval úsmev. Nevedel si vysvetliť, ako ho tam našla, skadiaľ sa tam objavila. S úsmevom pomaly zatváral oči, dúfajúc, že keď ich otvorí, bude pri ňom. Nestalo sa tak. Nevedel, že to bola vidina.
Bola nedeľa ráno a všade ticho. Ticho na ulici, ticho pod lampou, ticho v jeho hrudi. Ticho zdesených okoloidúcich ľudí, pozerajúcich sa na zamrznutého usmiateho človeka, po hruď zaviateho snehom...
