Ničiteľ

Sedel na okne a hľadel do neznáma, nepozeral ani blízko ani ďaleko. Jeho nemý pohľad pripomínal mŕtvolu, jeho takmer mŕtvu dušu. Bolo už neskoro všetko vrátiť späť. Presedel tam celé tri dni, bez jedla, bez vody. Bolo mu všetko jedno, no zároveň ho aj všetko trápilo. Bol rozpoltený na dve časti, každá cítila niečo iné. Horšie na tom bolo ale jeho srdce, roztrieštené na milión kúskov. cítil chlad, ktorý vychádzal z jeho pľúc. Začínal veriť, že je to dych chladnej duše, ktorú nechal zamrznúť, utrápiť sa, ktorá sa snaží vyprostiť z tela von. Nemohol už doma vydržat, zobral kľúče, šiel sa prejsť. Jeho kroky boli tažké, pomalé a chaotické. Nevedel, kam mal íst, čo mal robiť, blúdil v tmavých uličkách. Všade bolo ticho, tma, dokonca ani svetlá nesvietili. Vietor fúkal, obíjal stromy jeho jemnou silou. V duchu jesene, oberal stromy o poslednú krásu, ktorá im ostala. Každým dňom ostávali prázdnejšie, tak, ako sa cítil aj on. Len nevedel, kto bol pre neho ten vietor, kto mu zobral všetkú radosť, šťastie a smiech. Jeho prechádzka bola nekonečne dlhá, priviedla ho až do lesa. Prechádzal sa po lúke, neuvedomujúc, čo sa okolo neho deje. Za sebou zanechával len skazu. Čoho sa dotkol, bolo mŕtve, všetko, čo sa hýbalo spadlo bezvládne na zem. On to ale nevidel. Bola veľká tma. aj mesiac bol schovaný za oblakmi, nechcel vidieť tu hrôzu, čo sa pod ním diala. Lúka ostala čierna, zhnitá, bez života. Sadol si k prvému stromu, ktorý uvidel. Oprel sa. V tom to zacítil. Cítil, ako strom začal praskať, schnúť. Umieral. V tom všetko uvidel. Videl tu čiernotu, ktorá pred tým vypadala ako lúka. Ťarcha stromu bola priveľká, začal sa rúcať, tak, ako všetky okolo neho. Utekal, no nevedel, kam mal íst. Nechcel toho ešte viacej zničiť. Ostal v strede niečoho, čo kedysi bola lúka, čo kedysi voňalo kvetmi a nie hnilobou. Sadol a so zdesením vnímal svet okolo seba. V tom ho to napadlo. Nevidel iné východisko. Musel to spraviť. Musel to zastaviť. Mesiac vykukol spoza mrakov. Krvácal, všetko zalialo jemné červené svetlo. Pohľad bol desivý. Pozrel na svoju ruku. Už vedel, čo má spraviť. Dotkol sa tváre, nechal tu nákazu prejsť sebou samým. Jeho tvár začala černieť, potom krk, hruď, všetko. Pomaly bezvládne lahýnal na zem. V tom zacítil v očiach ostré svetlo, ktoré mierilo priamo na neho. Bolo neznesitelne ostré a chladné. Začul hlasy. Netušil kde je, kde sa dostal. Veď bol na lúke. Pamätal si len tú bolesť po dotyku. Bol v nemocnici, podviživený, vyčerpaný. Neuvedomil si, že nejedol už tyžden. Našli ho na lúke v lese. Nikto ale nevedel, prečo ho našli v strede veľkeho kruhu vyschnutej trávy a zhnitých kvetov..

Ži!

Svetlo je vždy tam, kam ho pustíš. Pusti ho do svojej duše, presvieti ti to myseľ. Myseľ sa otvorí, bude jasnejšia, čistejšia ako nikdy predtým. Sadni do trávy, medituj, relaxuj. Veď nič stratiť nemôžeš. Zatvor oči. Predstav si, že si na svojom obľúbenom mieste. Sleduješ západ slnka s milovanou osobou v objatí. Sadni na mraky a nechaj sa unášať. Zavanie ťa tam, kde len chceš, kde ty zafúkaš. Sprav si svoj svet okolo seba taký, aký chceš mať. Nie taký, ako ho chcú mať ostatní. Len na tebe záleží, či chceš byť šťastný, alebo sa utápať v temnote. Mysľou nenechaj prejsť spomienky, svoj doterajší život. Ten ber iba ako ponaučenie. Dýchaj len pre ten moment, pre budúcnosť, ktorá ťa čaká, ktorú si sám vybuduješ. Minulosť už nezmeníš. Zhlboka sa nadýchni, otvor oči.
Ako sa cítiš?

Krásny sen II

Bol zvláštny deň, ani teplo, ani zima, ani svetlo, ani tma. Bolo podvečer a slnko sa bilo s mesiacom o miesto na oblohe. Pršalo, aj snežilo. Čas, kedy sa nikomu nechcelo ísť von. Ale jeho to ťahalo. Vrátil sa cez bránu naspäť, aby zistil, či je to ako predtým. Nebolo, zmenilo sa všetko. Nik ho už nepoznal, bol tam sám. Pomyslel si, že bol naozaj veľmi dlho preč. Ako sa vracal naspäť, zistil, že tam, kde bol, bola tiaž oveľa slabšia. Stratil silu a ako lietal, krídla boli slabšie a slabšie, až začal prudko klesať, padať. O padnutých anjeloch sa počúva často, ale o anjelovi, ktorý sa vrátil, nie. Ako padal, bál sa, že do niekoho narazí. Mal takú zvláštnu schopnosť, už len pri dotyku zmení ľudom život. Ako v tej rýchlosti padal, zbadal, že mu do cesty niekto vošiel. Nedokázal sa uhnúť. Bolo neskoro. Narazil do tej osoby plnou rýchlosťou, až to nimi hodilo desiatky metrov vpred. Keď sa spamätal, obzeral sa okolo seba a snažil sa spomenút si, čo sa stalo. Keď si spomenul a všimol si osobu, do ktorej narazil, okamžite k nej pribehol. Bola v poriadku, trošku udretá, ale pri vedomí. Spýtal sa jej, či je v poriadku a či nie je zranená. Našťastie sa jej nič nestalo. Bola len otrasená a v šoku. Zaostrila oči, zazrela krídla. Nechápala, chvíľku si myslela, že po tom náraze je už mŕtva. Pomohol jej postaviť sa. Predstavil sa, ona jemu. Mala krásne meno, na ten kraj nezvyčajné. On mal, na to, že kto je, obyčajné meno, ktoré používali skoro všade. Vtedy netušil koho spoznal. Zarozprávali sa, bavili sa. Ten deň zmenil obom život. Mali toho veľa spoločného, minulosť, ale aj prítomnosť. Názorovo sa zhodovali, dokázali by spolu prerozprávať aj celý deň. Nečakal, že návrat na Zem bude taký príjemný. Spoznal niekoho, kto mu rozumel. Bola pekná, milá, vtipná, bláznivá. Zadíval sa jej do očí a zbadal v nich niečo, čomu nechápal. Nevedel, čo to je, snažil sa to preskúmať a prísť na to, čo to môže byť. Začali sa stretávať. Každým dňom vedeli o sebe viac a viac, až kým sa do seba nezaľúbili. Boli to krásne časy, všetko šlo dokonale. Nikdy sa nehádali. Vtedy pochopil, čo v očiach mala, kto to je. Bola to čistá láska, aká môže pochádzať len od anjela. Aj ona bola anjel, len o tom nevedela. Nevedela veľa vecí. Keď zistila, kto je ona sama, zľakla sa. Vtedy sa všetko zmenilo. Tie krásne časy boli preč. Začala pochybovať o svojich pocitoch. Už sa k nemu nesprávala ako kedysi. Pomyslel si, že je to tu zase, že sa vrátil, aby zase pochopil, aby odišiel a už sa nevracal. Bol koniec. Ako rýchlo sa všetko krásne začalo, tak sa aj skončilo, len pre jej nerozhodnosť. Obaja si videli na duši znamenie, ktoré silne ukazovalo o ich spútanosti, no obaja začali to znamenie ignorovať. Bol koniec, Smutný bol aj on, smutná bola ona. On vedel, čo cíti a čo chce, ona nie. Rozdelili sa a žili na opačných stranách sveta. Ubehli dni, noci, týždne, mesiace...rok. Nebolo dňa, kedy nemyslel jeden na druhého, na tie krásne časy, ktoré spolu prežili. Deň za dňom bol slzivejší, smutnejší. Na svete nebolo nic horšie, ako slzy anjela. Tieklo ich na potoky. Nevydržali to a stretli sa znovu, pochopili, že patria k sebe. Pozerali sa do očí a premýšľali, či to bude také ako predtým. No cit bol taký silný, že prestali pochybovať. Rozhodli sa risknúť, byť spolu. Nebolo dňa, kedy to neľutovali. Ona aj on k sebe patrili, ich osud bol spoločný, aj sa naplnil. Jeden z mála príbehov, ktorý sa naplnil, ktorý sa môže naplniť aj nám. Treba len rozmýšľať srdcom, nie rozumom. Návrat anjela bol šťastný, zmenil sa nielen jeho život, ale aj život osoby, do ktorej narazil. Láska, keď vykvitne, tak ľahko nezanikne. Je ako nekonečne dlhá sviečka, ktorej niekto daroval nekonečný plameň. Zapáliť ju musia len oni dvaja, on a ona. Zapálili ju a držali vo svojich srdciach celý život.

Predchádzajúci článok: Krásny sen I.

Zbohom láska

Dve sviečky horeli, no jedna zhasla,
jedna už zhorela, tá druhá sa triasla.
Bála sa konca, čo bude ďalej,
fotke, nad ktorou bola, nedala nádej.

Každý deň sa modlil,dúfal v zázrak,
No stratil ju, navždy, bol tam už náznak.
Láska je krutá, prestal v ňu veriť,
zabila ju mladosť, nemohla ju zmeniť.
Slová jeho už nemajú význam,
pretože je sám, a nič už nemá.

Snaží sa on zabudnúť, no bude to tažké,
už sa nedá nikomu, už nedá šancu láske.
Zaľúbil sa, no sklamalo ho všetko,
Svetu on už neverí, je pre neho peklom.

Neverí už v sily dobré,
neverí v to, čo môže byť,
Vždy sa stane len to zlé,
na čo je potom láska, cit.

Fotka, ktorá nad sviečkami stála,
prišlo na ňu to, čoho sa bála.
Dohárajúca sviečka si fotku chytila,
Držala si ju, kym ju v popol nezmenila.
Teraz už nie sú oni dvaja,
je už len on a ona sama.

Jediná

Ked láska zkvitne, keď láska radosť dáva,
keď srdce radosťou vzlietne, keď v ňom horí láva.
Keď láska v niekom zvädne, keď radosť opadne,
smútok na srdce sadne, srdce to nezvládne.

Som ako bez duše, som ako tma,
vo mne vrie bolesť, bolesť zo zlého sna.
Chcem sa prebudiť, nech je mory koniec,
Asi to nepojde, asi som sebec.
Už ľúbiť inú nebudem, láska vo mne umiera,
umieram s ňou, no vždy ju budem lubovat.

Venované Majke

Zabudnúť

Ani sa neotočil, už nechcel, uvedomil si, že je čas íst vpred, neobzerať sa dozadu. Jedna éra skončila, začína druhá. Nazval by ju samotou. Uvedomil si, že samému mu je lepšie, samota ho nikdy nezradí, neopustí. Tej veril najviac, aj ked on sám ju opustil veľmi veľakrát. Kračal v zime a silný vietor mu vyfukoval myšlienky von z hlavy. Snažil sa, aby sa dostali von aj jeho spomienky. Nešlo to. Boli príliž krásne, dokonalé. Nevedel uveriť, že je to preč. Ani nevedel ako, ocitol sa v parku, stromy boli bez lístia, smutné. obzrel sa okolo, padol na kolená. Pozrel hore, oblaky boli červené, krvavé. Akoby vedeli, cítili s ním. Krvácali tak, ako jeho srdce, duša. V tom všetky svetlá zhasli. Zatvoril oči a vnímal každú vločku snehu, ktorá sa mu preborila cez krk rovno do srdca. Čím dlhšie tam kľačal, tým viac mu zima ochladzovala srdce. Už stíchol aj vovnútri. Ostal akoby bez duše. Všade okolo tma. Ale už nie len vonku, ale aj v ňom. Povzdychol, zobral telefón, prečítal si poslednú sms, ktorú mu poslala. V tom mu horúca slza stiekla po líci, no bola posledná. Vymazal všetko, správy, fotky, kontakty. Akoby ani neexistovala. Musel to urobiť, pretože by nikdy nezabudol a udusil sa vo veľkom smútku. Hlavou mu prúdilo obrovské množstvo myšlienok, spomienok, na ktoré sa snažil zabudnúť. Ale povedal si, že ma času dosť, hneď to nepojde. Vracal sa naspäť, prišiel k bráne, k zatvorenej bráne. Nechápal, však ešte nebolo toľko hodín. Nemohli ho tu zamknúť, veď to kontrolujú, Obišiel celý park, doslova poslepiačky, Ani kúsok svetla nedopadal na zem. Uvedomil si, že je v pasci. Nevedel, čo sa deje, no cítil, že tam nie je sám. Myslel si, že sa zbláznil, otáčal sa do všetkých strán. Cítil, že niekto tam je, no nikoho nevidel. V tom začul hlas, šiel zo všetkých strán, no zároveň nešiel znikadiaľ. Akoby tie hlasy boli len v jeho hlave. Nevedel, čo má robiť, už bol zúfalý. V tom sa začali rovno pred ním vynárať spomienky, akoby sa pozeral na film. Videl prvé stretnutie, prvé bozky, zážitky, všetko.. Kam sa len pozrel, videl len ju. Nemohol dýchať, dusil sa. Snažil sa kričať o pomoc, no bol sám. Uvedomil si, že ho zrádzala aj samá samota. Začalo ho bolieť celé telo, pomaly padol v bezvedomí na zem. Bezvládne tam ležal pár hodín. Svetlá sa rozsvietili, brány otvorili. Ostalo ticho, hlasy zmizli a s nimi aj spomienky. Prebral sa a sadol si na studený ľad. Chvíľu si nevedel spomenúť, čo tam robil, prečo tam bol. No netrvalo to dlho. Vrátil sa domov. Po tej noci to už nebol on. Bol bez duše, bez srdca.
Muselo to prísť. Uzavrel sa, aby sa chránil. Odvtedy už neprehovoril.