Krásny sen I.

Zobral mobil, slúchadlá a zabuchol dvermi tak silno, že to zobudilo susedov odvedľa. Pozerali z okna na neho, ako uteká preč. "Kam sa ten blázon ponáhľa takto v noci?!?" - pýtali sa sami seba. Jedine on vedel kam šiel, čo musí spraviť. Musel sa riadiť tým, čo videl vo sne. Nedalo mu to. Sen bol taký živý, až sa mu zdalo, že to bola realita. Bolo to zvláštne. Snívalo sa mu, ako sa nebo roztrhlo. Za denného svetla, v modrej oblohe sa zjavila trhlina, cez ktorú vykúkala jasna noc plná hviezd. Niečo mu v tom sne našepkávalo: "Nebo je otvorené, nastal tvoj čas. Príď sem! Príď, všetko sa dozvieš!" Utekal ako o život. Chvíľami si myslel, že je blázon, keď uveril snu, ktorý bol absolútne nereálny. Cítil ale, že ho tam naozaj niečo čaká. Konečne. Cesta na námestie sa mu zdala nekonečná. No už tam bol. Pozeral sa okolo, nič zvláštne. Začínal byť sklamaný. Bol to len sen, nič viac. Sadol si na lavičku, nasadil slúchadla na uši, zatvoril oči a premýšlal, prečo je taký naivný a hlúpy. Prečo čaká a uverí hocičomu, čo mu dáva nádej na zmenu. Bolo mu veľmi smutno. Pozrel na hodinky, boli 2 hodiny ráno. "Som blázon!", povedal si v duchu. Premýšľal a čakal až do rána. No ničoho sa nedočkal. Vzdychol si, postavil sa a obzrel sa okolo. Všetko rovnaké ako pred pár hodinami. Len ľudia prechádzajúci sa po meste, na ktorých bolo vidieť ešte únavu, prechádzali okolo neho. V tom ju zbadal. Prechádzala poza fontánu, zahľadená do zeme. Pozrela sa okolo seba a zbadala ho. Nachvíľu sa zdalo, akoby zastavila krokom, no spamatala sa a šla ďalej. Vtedy to prišlo. Začul obrovské hromy, no nevedel zkadiaľ. Obzeral sa okolo, no Obloha jasná. Ľudia zastavili, aj ona. Všetci to počuli. Bolo to také silné a takmer pravidelné, že už prestali veriť, že je to z búrky. Dostali strach. No on nie. Neveriacky pozeral na to, čo sa dialo. Predsalen sa sen plní, predsalen sa niečo deje. Vtedy mu došlo. Mal počkať, mal prísť až cez deň. Veď vo sne videl narušenú dennú oblohu, nie nočnú. Prišla za ním. "Ahoj, čo sú to za zvuky? odkiaľ to može byť? Naháňa mi to husiu kožu." - Povedala. Neodpovedal, nedokázal. Už hodnú chvíľu cítil v sebe neznesiteľnú bolesť. Nevedel odkiaľ, nevedel prečo. Bola ale taká intenzívna, až padol na kolená. "Si v poriadku? čo ti je?" Ustarostene sa ho spýtala. Pozrel na ňu a pozrel hneď za ňu. Už to videl. Sen sa napĺňal. Všimla si, kam sa pozerá. Neveriacky hľadela, až padla na zem tiež. Z oblohy sa začal tiahnuť čierny pás. Pás sa rozširoval, kým nenabral zvláštneho zdeformovaného eliptického tvaru. Ustalo to. Už sa nezväčšoval, no fúkal neznesiteľne silný vietor. Pozrela sa späť na neho, zlakla sa. Krvácali mu oči. Plakal krv. Nevedel , čo sa s ním robí, od strachu ju odstrčil. Padla asi meter ďaleko. Utrápene sa na neho pozerala. Už nevnímala ani ľudí naokolo, ktorí sa zdesene pozerali na dieru na oblohe. Pozerala sa len na neho. Slzy jej stekali po tvári. Chcela mu pomôcť. Chcela zistiť, čo mu je. No nemohla, on to nechcel. Bolesť už bola taká silná, že nedokázal ostať ticho a z plnej sily zareval. Všetci sa otočili, všetci si ho všimli. Nariekal, priam vrieskal od bolesti. "Zabite ma niekto! Zabite! Už nevládzem, už nechcem trpieť, zabite ma!" Nevládala to počúvať a rýchlo pribehla k nemu. Ztíchol. Ztíchla búrka. Vietor ostal silne fúkať, no našepkával, že už to nebude dlho trvat. V tom to uvidela. Niečo sa mu začalo hýbať na chrbte. Hmýrilo sa to a rástlo. "Čo ti je?! Prosím povedz niečo. Prosím." - Bola zúfalá. Nevedela, čo má robiť. Hrb sa mu hmíril čoraz viac, bol čím ďalej, tým vačši. Klakol si, vyzliekol a zahodil bundu. tričko už bolo celé odkrvi. Odskočila a zrevala od strachu, ludia ju pridržiavali, aby sa k nemu opäť nedostala. Všetci sa ho báli. Bol ticho, nebezpečne ticho. Tvár mal celú od krvavých sĺz. Hrb už bol taký veľký, až roztrhol tričko. V tom všetci zhíkli. Nebol to hrb. Boli to krídla. Rástli veľmi rýchlo. Boli už 2x väčšie ako on. Neboli biele, boli akoby špinavé, takmer celé šedé. Po odraze zo slnka vypadali, akoby boli z vosku. Vystrel ich. Všetci vystrašene ustúpili, boli obrovské. Utrel si tvár, povzdychol a postavil sa. Krídla mal ešte slabé. Pozrel sa na ňu a povedal. "Toto všetko pre mňa. Ja sem nepatrím. Musím odísť a asi sa už nevrátim. Odpusť, že som ťa tak vystrašil" - Smutne sklonil hlavu, povedal jej posledné zbohom. Rozbehol sa, poriadne vyskočil a vzlietol. "Prosím ťa nechoď!! Chcem ťa viac spoznať, prosím." Vzlietol. Letel okolo fontány. Začul jej prosbu, zostal letieť na mieste a povedal: "Potreboval som, aby si pochopila moju minulosť, aby si zvládla moju budúcnosť. Žial nevyšlo to. Nedala si tomu šancu a hňeď si to vzdala. Je mi to ľúto. Prosím, zabudni na mňa." - Otočil sa, zrýchlil a vpálil to rovno do trhliny. Trhlina sa zavrela, vietor ustal. Ludia ako zhyponotizovaní, pozerali na oblohu. Nechápali ničomu. Kľakla na zem, zem plnú jej sĺz a zkríkla "Ľúbim ťa, vráť sa, prosím!!"