Boj s ničím

Tisíce rokov bola jeho duša väznená v tme, prázdnote. Bol prekliaty a sám. Prestal veriť v šťastie, nádej. Žil schúlený v rohu so slzami v očiach, v ukrutných bolestiach. Už neveril v zázraky, neveril ničomu. Ani sám sebe. No v jednu noc sa niečo stalo. Ako sedel schúlený, akoby bez vedomia pozerajúc do jedného bodu, začul hlas. Hlas bol veľmi slabý, no jasný a zrozumiteľný. Netušil odkiaľ pochádzal, bol ale veľmi krásny a vábivý. Postavil sa, obzeral sa do všetkých strán, no nevedel prísť na to, odkiaľ prichádza. Miestami mal dojem, že prichádza zovšadiaľ. Kričal do všetkých strán: "Kto si? Kde si? Ukáž sa!" Oslepilo ho malé, ale veľmi jasné svetlo. Bolo také silné, že po večnom čase v tme mal dojem, že mu oči vybuchnú. Zatvoril ich a pomaly otváral, kým si nezvykol. Hlas už nešiel zo všetkých strán, už videl od koho pochádza. V jasnom svetle sa zjavila silueta ženy. No nevidel, kto to je, bol stále oslepený. Podala mu ruku, sľubovala mu krásny život, život bez kliatby, život plný šťastia. Váhal. Myslel si, že je to sen, ako všetky ostatné, ktoré mával. No každý jeho sen skončil rovnako, zobúdzal sa z nich úplne spotený, vystrašený a sklamaný. Vtedy ho pobozkala. Cítil, ako mu bilo srdce, ako zrýchlovalo a bilo silno a silno, kým si neuvedomil, že to nebol sen, bola to realita. Zaľúbil sa, prvýkrát v živote. Podal ruku a šiel s ňou. Vkročili do svetla, zjavili sa uprostred lesa, modrá obloha, krásna príroda. Padol na kolená. Prvý krát videl svet. Prvýkrat sa cítil šťastný. Bola ako anjel, nadherná, milá a večne usmiata. Prežívali spolu krásne chvíle, krásne dni. Kým jej nepovedal: "Ľúbim ťa". Bola ticho, mlčala, ale odmenila ho krásnym bozkom. Pocítil bolesť, pálčivú a bodavú. Cítil sa sám, aj keď bola s ním. V tom si uvedomil, že medzi nimi je ešte niekto, alebo niečo, čo tam nemá byť. Vtedy urobil chybu. Pozrel sa za seba. Začal sa triasť, začal panikáriť. Ocitol sa síce vo svete plnom šťastia, no z priepasti si niečo zobral so sebou. Bol to jeho tieň. Hýbal sa inak ako on. Pohltil ho strach a veľká bolesť. V tom začul hlas. Konečne. Bol to jej hlas, hlas plný lásky, zahnal tieň do úzadia. Stále tam bol a stále ho pokúšal. Naučil sa s ním žiť. Tieň sa ale začal zjavovať, ked nebola s ním. Tieň vedel, že ked je sám, je bezbranný a využil toho. Pohltil ho celého. Svetlo zmizlo, ona zmizla. Ostala len tma a prázdnota. Jeho obavy a nočné mory sa naplnili, vrátil sa tam, kde nikdy nechcel. Podlomili sa mu kolená. Zacítil chladnú zem. Viečka boli čoraz tažšie a ťažšie. Kliatba pominula, šťastie pominulo, tieň sa navždy stratil. Tak ako aj jeho život...