Milosrdné obrazy

Smútok ho zavalil. Špatné okamžiky pred ním pobehovali ako vzdialené malé divoké obrazy, vysmievajúce sa mu priamo do očí, chceli v ňom vyvolať bolesť. On len stál a pozeral sa. Pozeral sa na ne, nič mu to však nehovorilo. Nespomínal si. Myslel si, že nepatria jemu, že sa hrabal niekomu v mysli. No obrazy sa približovali, bolo počuť už ich výsmech, znejúci ako hlas samotného diabla. S približujúcimi sa obrazmi pocítil tú bolesť. Bolo to ako bodnutie, ako milióny bodnutí nožom do všetkých častí tela. Nevládal stáť. So silným prúdom slaných sĺz padol na kolená. Zatváral oči, dostával sa do obrazov. Zjavoval sa jeden smutný okamih za druhým, počutelný, ako silné údery do hrude, do utrápeného srdca. Srdce pod návalom bolesti pukalo čoraz viac, roztrešťovalo sa na tisícky malých úlomkov, ostrých ako britva, zarezávajúcich sa do mäkkého tkaniva čoraz hlbšie a hlbšie. Nevládal kľačať, kričal od bolesti. No nik ho nepočul, nik mu nemohol pomôcť. Úplne oslabený dotýkal sa trasúcimi rukami zeme, ktorá jediná mu bola oporou. Ale ani zem ho nechcela, bola studená ako ľad a svoju nevôľu mať ho na sebe, dávala silne najavo. Jemu to už bolo jedno. Bolesť, ktorú cítil prevyšovala bolesť, spôsobenú hnevom zeme. Videl obrazy, ktoré nechcel. Jeho jedinou túžbou bolo zabudnúť. Padal na zem, je už blízko. Mal ale pocit, že spadol do bezodnej priepaste. Pretože necítil pád z malej výšky, necítil dna na ktoré už padol. Ležal na zemi, zamrznuté padajúce slzy sa rozbíjali o neprajnú zem. Ešte vnímal. Obrazy videl stále jasne, no svet okolo mu bol už neznámy, rozmazaný. S obrovskou bolesťou opúšťal telo, spomienky ho stále prenasledovali. Nechceli prestať. Chceli ho trýzniť do poslednej chvíle. Nemali zľutovania. Zatváral oči, obrazy už vnímal ako ďaleké ozveny. Nabral poslednej sily, aby zlomil ľad na zamrznutej tvári a jemne sa usmial. Pomyslel si: "Sú preč" . Oči mal zatvorené, už ich nikdy neotvorí, už nikdy nebude vidieť obrazy, no nebude vidieť ani to, čo bolo celý čas za nimi..

Apokalypsa

Posledná lampa na ulici vyhasla. Prasknutie žiarovky bolo počut široko ďaleko. Posledný vták dopadol mŕtvy na zem. Letel len pár metrov. Posledný tlkot srda, posledný vyhasnutý život. Všade ticho a tma, bezvetrie. Oblaky nikde, hviezdy sa vytratili. Na zemi miliardy vyhasnutých životov. Na niektorych nebolo badať ani prekvapenie z rýchlej smrti. Strom po strome sa začal rúcať na zem. Hlina ich už nebola schopná udržať v stoji. Listy v momente vyschli. Planéta umiera. Okrem mŕtveho ticha prichádza aj nesmierny chlad. Nie je tu nič, ostala len velká pustatina. Kvantum vzlykajúcich duší stúpa do výšin. Nariekajú za životom, ktorý im za nič nestál. Nariekajú za životom, o ktorý museli bojovať, aby sa zdal pekný. O život, v ktorom sa len trápili. Hynúca planéta ich volá naspäť, no duše lahké ako gram stúpajú a stúpajú, za nimi ostáva len dážď zo sĺz meniacich sa na ostré granule krúpov, ktore pri dopade rozbíjajú všetko, do čoho narazia. Duša po duši sa stráca a vytvára na čiernej oblohe nádherný trblietajúci sa obraz vypadajúci ako polárna žiara. Bol to ale obraz, ktorý si už nikto nepozrie. Je to posledné zbohom všetkému, čo ostalo...