Bez komentára

Sedel v lese na starom pni a premýšľal. Bola jeseň a pestrofarebné listy si slobodne poletovali, kým nedopadli na zem. To mu pripomenulo, že sloboda nie je večná. Všetko raz pominie. Pravda, všetko je preč. Má pokoj. Bolo mu dobre, po dlhej dobe. Na nikoho nemyslel, nič ho netrápilo. Len dokedy...? Povzdychol a pozrel na oblohu. Bola jasne modrá a slnko sa usmievalo na všetkých, ktorí sa naň prišli pozrieť. Krásne počasie, pomyslel si. Niekedy si myslel, že počasie sa odvíja od jeho nálady, pretože doteraz len pršalo a obloha bola zahalená čiernymi oblakmi. Postavil sa, cítil sa už oddýchnutý, aby mohol pokračovať nahor. Čakala ho ešte dlhá cesta. Nevadí. Čím vyššie sa dostane, tým jeho myšlienky budú jasnejšie. Houby, podkol sa o konár a zkotúľal sa naspäť do dzedziny.

Dopis

Zobral telefón do ruky, nastavil na jedno číslo, ale tlačidlo nestlačil. Váhal, bál sa. Bolo to dobré tak, ako to bolo. Preto zobral papier a tužku. Premýšľal, kde začat, čo napísať. Nemal tušenia. Bolo to pre neho tažké. Tužka, pevne držaná v ruke, sa začala kývať, kým nepadla na stôl, tak ako aj jeho hlava. Boli 3 hodiny ráno a jediné, čo napísal, kým zaspal, bolo "ahoj". Miloval ju, no nedokázal jej to povedat. Nie po tom všetkom. Nebolo minúty, kedy na ňu nemyslel. Na jej prítomnosť, na tie časy, keď boli spolu. Ráno sa prebudil na úplne mokrom papieri. Pokrčil, zahodil a vytiahol ďalší. Takto sa to opakovalo den čo den, už skoro mesiac. V živote nebol zaľúbený, mátalo to s ním, akoby sa nachádzal vo víchrici plnej vlastného trápenia. Tak jej to túžil povedať, nedokázal. Nemohol jej to povedať. Cítil sa ako myš zahnaná do kúta. Nevidel východiska. Sadol na okno a pozeral sa na dažďové kvapky, rozbíjajúce sa o sklo, ztekajúce dolu rovinou. Vonku ani stopy po živej duši. V tej chvíli nebolo badať rozdiel medzi oknom a jeho tvárou. Vytiahol papier a ceruzku z vrecka, začal písat. Po mesiaci nabral odvahu a rozhodol sa. Napísal všetko, čo mal na srdci, všetko, čo jej chcel povedať, čo k nej cíti. Ráno dopis zabalil do obálky a utekal do kvetinárstva. Utekal, nepozeral sa nikam. Jediné, čo videl, bol jeho cieľ. V tom to ním hodilo. Nevedel odkiaľ prišiel taký ohromný úder. Z pozadia bolo počut silné škrípanie bŕzd. Dopadol na zem. Ležal v kaluži vlastnej krvi a pozeral sa na dopis, ako v silnom daždi zteká do kanála. Zatvoril oči a povzdychol. Bol to jeho posledný výdych. Výdych sklamania, že sa to nikdy nedozvie.


Venované Zuzke

Dva svety

Zatriasla sa zem, zatriasla sa obloha. Všetko pokryl tieň. Vietor začal fúkať ako divý zo všetkých strán. Oblaky čierne ako sama temnota, sa priblžovali obrovskou rýchlosťou. Ako sa približovali, menili sa na červené, krvavé. Namiesto bleskov chrlili oheň, boli nepríjemne blízko nad zemou. Všetci utekali, kričali a snažili sa zachrániť. Len on sedel na lavičke a s tupým neprítomným pohladom sa prizeral. Bolo mu všetko jedno. Pozrel sa na nohy, lebo zacítil chlad. Tieň, hustý ako smola, ho začal celého obmývať. Vtedy pocítil strach. Nevedel, čo ho čaká. Zacítil tupú bolesť v hlave. Ocitol sa na zemi, kopec ľudí okolo neho. Chvíľku nechápal, čo sa deje. Potom mu to došlo. Zase sa to stalo. Už to nedokázal kontrolovať. Prišlo to, kedy chcelo. Ležal na zemi obchodného domu pri regáli s pohľadnicami. V rukách držal pohľadnicu, ktorá ho donútila spomenúť si.
"Je Vám niečo. Mám zavolať pohotovosť?"
-"Nie, ďakujem, som v poriadku." - Odvetil.
Košík plný nákupu nehal na zemi a utekal preč. Až keď vyšiel von, uvedomil si, že stále drží v rukách pohľadnicu. Nechcel sa do nej pozrieť. Vložil ju do vrecka. Vonku bolo krásne počasie. Slnečno, Príjemný osviežujúci jarný vánok. Rozmýšľal nad tým, čo sa stalo. Mal toho plné zuby. Bolo to už siedmykrát, čo nekontrolovateľne upadol.
Začalo ho ale trápiť niečo iné. Niečo, čoho sa bál oveľa viac. "Kde som to bol?" - spýtal sa sám seba. No odpoveď nepoznal. Nechal to v tom, ze to bol len obyčajný sen. Nebol si tým ale istý. Všetko cítil. Vietor aj chlad. Radšej na to už nemyslel. Prišiel domov, lahol do postele a pokúšal sa zaspať. Nemohol. Zobral kľúče a zabuchol dvermi. Bezcieľne sa prechádzal po meste, obloha bola zafarbená do oranžova vďaka zapadajúcemu slnku. Došiel k rybníku, sadol do trávy a vytiahol pohľadnicu. Začul bublanie. Pozrel sa pred seba a hned vyskočil. Voda v rybníku začala vrieť a ryba po rybe, telo po tele vyplavovalo na hladinu hore bruchom. Pozrel na stromy. Už neboli zelené ako pred minútou. Červené, úplne bez lístia sa rozpadávali. Z dutín stromov začala liezť nekonečná línia hmyzu. Smerovala k nemu. Chcel utiecť, ale nemohol, niečo ho nechcelo pustiť. Pozrel sa dole a vystrašene vykríkol. Čierna hmota studená ako ľad, ho pomaly obaľovala zospodu. Ako sa snažil vymámiť zo zovretia ničoty, stratil rovnováhu a padol na zem. Hmota sa mu dostala do úst a začal sa dusiť. Prestal sa brániť. Vedel že už nič nepomôže. Ako pomaly zatváral oči, začul hlasy. Odlahlo mu, bol to zase len sen. Dalšia nočná mora. Ležal v nemocnici. Netušil, čo sa stalo, ako dlho bol v bezvedomí. Bol ale rád, že to má za sebou. Bál sa, že sa to zase vráti. Celý život sa nevedel zmieriť s ničím, čo ho v živote stretlo. Utiekol. Vždy zatvoril oči a bol niekde inde, niekde kde mu je dobre. Žil v dvoch svetoch. Jeden mal radšej ako druhý. No s jedným svetom sa niečo stalo. Zmenilo sa na peklo. "Už nikdy!" - povedal si. Uvedomil si, že jediný svet, ktorý je pre neho, je ten skutočný. Už nikdy nebude snívať, už nechce vstúpiť. Chcel si utrieť čelo, no zistil, ze ma zalepenú ruku. nemohol ju roztvoriť. Nakoniec sa mu to podarilo. S hrozením sa na ňu pozeral - smola a hmyz ...

Krásny sen I.

Zobral mobil, slúchadlá a zabuchol dvermi tak silno, že to zobudilo susedov odvedľa. Pozerali z okna na neho, ako uteká preč. "Kam sa ten blázon ponáhľa takto v noci?!?" - pýtali sa sami seba. Jedine on vedel kam šiel, čo musí spraviť. Musel sa riadiť tým, čo videl vo sne. Nedalo mu to. Sen bol taký živý, až sa mu zdalo, že to bola realita. Bolo to zvláštne. Snívalo sa mu, ako sa nebo roztrhlo. Za denného svetla, v modrej oblohe sa zjavila trhlina, cez ktorú vykúkala jasna noc plná hviezd. Niečo mu v tom sne našepkávalo: "Nebo je otvorené, nastal tvoj čas. Príď sem! Príď, všetko sa dozvieš!" Utekal ako o život. Chvíľami si myslel, že je blázon, keď uveril snu, ktorý bol absolútne nereálny. Cítil ale, že ho tam naozaj niečo čaká. Konečne. Cesta na námestie sa mu zdala nekonečná. No už tam bol. Pozeral sa okolo, nič zvláštne. Začínal byť sklamaný. Bol to len sen, nič viac. Sadol si na lavičku, nasadil slúchadla na uši, zatvoril oči a premýšlal, prečo je taký naivný a hlúpy. Prečo čaká a uverí hocičomu, čo mu dáva nádej na zmenu. Bolo mu veľmi smutno. Pozrel na hodinky, boli 2 hodiny ráno. "Som blázon!", povedal si v duchu. Premýšľal a čakal až do rána. No ničoho sa nedočkal. Vzdychol si, postavil sa a obzrel sa okolo. Všetko rovnaké ako pred pár hodinami. Len ľudia prechádzajúci sa po meste, na ktorých bolo vidieť ešte únavu, prechádzali okolo neho. V tom ju zbadal. Prechádzala poza fontánu, zahľadená do zeme. Pozrela sa okolo seba a zbadala ho. Nachvíľu sa zdalo, akoby zastavila krokom, no spamatala sa a šla ďalej. Vtedy to prišlo. Začul obrovské hromy, no nevedel zkadiaľ. Obzeral sa okolo, no Obloha jasná. Ľudia zastavili, aj ona. Všetci to počuli. Bolo to také silné a takmer pravidelné, že už prestali veriť, že je to z búrky. Dostali strach. No on nie. Neveriacky pozeral na to, čo sa dialo. Predsalen sa sen plní, predsalen sa niečo deje. Vtedy mu došlo. Mal počkať, mal prísť až cez deň. Veď vo sne videl narušenú dennú oblohu, nie nočnú. Prišla za ním. "Ahoj, čo sú to za zvuky? odkiaľ to može byť? Naháňa mi to husiu kožu." - Povedala. Neodpovedal, nedokázal. Už hodnú chvíľu cítil v sebe neznesiteľnú bolesť. Nevedel odkiaľ, nevedel prečo. Bola ale taká intenzívna, až padol na kolená. "Si v poriadku? čo ti je?" Ustarostene sa ho spýtala. Pozrel na ňu a pozrel hneď za ňu. Už to videl. Sen sa napĺňal. Všimla si, kam sa pozerá. Neveriacky hľadela, až padla na zem tiež. Z oblohy sa začal tiahnuť čierny pás. Pás sa rozširoval, kým nenabral zvláštneho zdeformovaného eliptického tvaru. Ustalo to. Už sa nezväčšoval, no fúkal neznesiteľne silný vietor. Pozrela sa späť na neho, zlakla sa. Krvácali mu oči. Plakal krv. Nevedel , čo sa s ním robí, od strachu ju odstrčil. Padla asi meter ďaleko. Utrápene sa na neho pozerala. Už nevnímala ani ľudí naokolo, ktorí sa zdesene pozerali na dieru na oblohe. Pozerala sa len na neho. Slzy jej stekali po tvári. Chcela mu pomôcť. Chcela zistiť, čo mu je. No nemohla, on to nechcel. Bolesť už bola taká silná, že nedokázal ostať ticho a z plnej sily zareval. Všetci sa otočili, všetci si ho všimli. Nariekal, priam vrieskal od bolesti. "Zabite ma niekto! Zabite! Už nevládzem, už nechcem trpieť, zabite ma!" Nevládala to počúvať a rýchlo pribehla k nemu. Ztíchol. Ztíchla búrka. Vietor ostal silne fúkať, no našepkával, že už to nebude dlho trvat. V tom to uvidela. Niečo sa mu začalo hýbať na chrbte. Hmýrilo sa to a rástlo. "Čo ti je?! Prosím povedz niečo. Prosím." - Bola zúfalá. Nevedela, čo má robiť. Hrb sa mu hmíril čoraz viac, bol čím ďalej, tým vačši. Klakol si, vyzliekol a zahodil bundu. tričko už bolo celé odkrvi. Odskočila a zrevala od strachu, ludia ju pridržiavali, aby sa k nemu opäť nedostala. Všetci sa ho báli. Bol ticho, nebezpečne ticho. Tvár mal celú od krvavých sĺz. Hrb už bol taký veľký, až roztrhol tričko. V tom všetci zhíkli. Nebol to hrb. Boli to krídla. Rástli veľmi rýchlo. Boli už 2x väčšie ako on. Neboli biele, boli akoby špinavé, takmer celé šedé. Po odraze zo slnka vypadali, akoby boli z vosku. Vystrel ich. Všetci vystrašene ustúpili, boli obrovské. Utrel si tvár, povzdychol a postavil sa. Krídla mal ešte slabé. Pozrel sa na ňu a povedal. "Toto všetko pre mňa. Ja sem nepatrím. Musím odísť a asi sa už nevrátim. Odpusť, že som ťa tak vystrašil" - Smutne sklonil hlavu, povedal jej posledné zbohom. Rozbehol sa, poriadne vyskočil a vzlietol. "Prosím ťa nechoď!! Chcem ťa viac spoznať, prosím." Vzlietol. Letel okolo fontány. Začul jej prosbu, zostal letieť na mieste a povedal: "Potreboval som, aby si pochopila moju minulosť, aby si zvládla moju budúcnosť. Žial nevyšlo to. Nedala si tomu šancu a hňeď si to vzdala. Je mi to ľúto. Prosím, zabudni na mňa." - Otočil sa, zrýchlil a vpálil to rovno do trhliny. Trhlina sa zavrela, vietor ustal. Ludia ako zhyponotizovaní, pozerali na oblohu. Nechápali ničomu. Kľakla na zem, zem plnú jej sĺz a zkríkla "Ľúbim ťa, vráť sa, prosím!!"

Už nikdy viac!!!

V krásny slnečný deň sa všetko zrútilo. Zrútil sa mu celý svet, o ktorý bojoval nekonečne dlho. Všetko bolo preč. Všetko bolo také, aké bolo pred tým. Prvýkrát pocítil, čo je to šťastie. No jeho prekliatie mu dlho šťastným byť nedovolilo. Teraz žije zase v tme, v samote a večnej bolesti. Môže si za to všetko sám. Nepatrí sem a on to vie. Pre neho na tomto svete nie je miesto. Mal by sa pobrať, no nechce. Mal by ostať, no nechce. Ocitol sa v priepasti. Dlho nevedel, kam ďalej. No rozhodol sa. Života si už prežil dosť. Ani sa nerozlúčil, ani nedal vedieť. Zmizol a už sa nevrátil. Či prežil, alebo nie, je len vo hviezdach...

Boj s ničím

Tisíce rokov bola jeho duša väznená v tme, prázdnote. Bol prekliaty a sám. Prestal veriť v šťastie, nádej. Žil schúlený v rohu so slzami v očiach, v ukrutných bolestiach. Už neveril v zázraky, neveril ničomu. Ani sám sebe. No v jednu noc sa niečo stalo. Ako sedel schúlený, akoby bez vedomia pozerajúc do jedného bodu, začul hlas. Hlas bol veľmi slabý, no jasný a zrozumiteľný. Netušil odkiaľ pochádzal, bol ale veľmi krásny a vábivý. Postavil sa, obzeral sa do všetkých strán, no nevedel prísť na to, odkiaľ prichádza. Miestami mal dojem, že prichádza zovšadiaľ. Kričal do všetkých strán: "Kto si? Kde si? Ukáž sa!" Oslepilo ho malé, ale veľmi jasné svetlo. Bolo také silné, že po večnom čase v tme mal dojem, že mu oči vybuchnú. Zatvoril ich a pomaly otváral, kým si nezvykol. Hlas už nešiel zo všetkých strán, už videl od koho pochádza. V jasnom svetle sa zjavila silueta ženy. No nevidel, kto to je, bol stále oslepený. Podala mu ruku, sľubovala mu krásny život, život bez kliatby, život plný šťastia. Váhal. Myslel si, že je to sen, ako všetky ostatné, ktoré mával. No každý jeho sen skončil rovnako, zobúdzal sa z nich úplne spotený, vystrašený a sklamaný. Vtedy ho pobozkala. Cítil, ako mu bilo srdce, ako zrýchlovalo a bilo silno a silno, kým si neuvedomil, že to nebol sen, bola to realita. Zaľúbil sa, prvýkrát v živote. Podal ruku a šiel s ňou. Vkročili do svetla, zjavili sa uprostred lesa, modrá obloha, krásna príroda. Padol na kolená. Prvý krát videl svet. Prvýkrat sa cítil šťastný. Bola ako anjel, nadherná, milá a večne usmiata. Prežívali spolu krásne chvíle, krásne dni. Kým jej nepovedal: "Ľúbim ťa". Bola ticho, mlčala, ale odmenila ho krásnym bozkom. Pocítil bolesť, pálčivú a bodavú. Cítil sa sám, aj keď bola s ním. V tom si uvedomil, že medzi nimi je ešte niekto, alebo niečo, čo tam nemá byť. Vtedy urobil chybu. Pozrel sa za seba. Začal sa triasť, začal panikáriť. Ocitol sa síce vo svete plnom šťastia, no z priepasti si niečo zobral so sebou. Bol to jeho tieň. Hýbal sa inak ako on. Pohltil ho strach a veľká bolesť. V tom začul hlas. Konečne. Bol to jej hlas, hlas plný lásky, zahnal tieň do úzadia. Stále tam bol a stále ho pokúšal. Naučil sa s ním žiť. Tieň sa ale začal zjavovať, ked nebola s ním. Tieň vedel, že ked je sám, je bezbranný a využil toho. Pohltil ho celého. Svetlo zmizlo, ona zmizla. Ostala len tma a prázdnota. Jeho obavy a nočné mory sa naplnili, vrátil sa tam, kde nikdy nechcel. Podlomili sa mu kolená. Zacítil chladnú zem. Viečka boli čoraz tažšie a ťažšie. Kliatba pominula, šťastie pominulo, tieň sa navždy stratil. Tak ako aj jeho život...

O Tučniakovi

Tučniačik sa na nás díva,
s GNU/GPL si len tak kýva.
MS v tme a strachu sa potí,
ze linux ho z pozície sotí.

LOL?Kde sú XP, kde je VISTA?
Zbavil sa ich posledný Pišta.
MS s malým podielom na trhu plače,
Ved počkaj, linux si to odskáče!

Deň D

Objavil sa v lese. Nevedel kto je, nevedel skadiaľ prišiel. Nevedel ani kde býva, dokonca ani netušil, ako sa tam dostal. Cítil len, ako ho niečo ťahalo vpred. Nebránil sa, utekal. Pripadal si, akoby bol priviazaný o lano, hodený do neznáma a niekto ho ťahal naspäť. Boli to už 4 hodiny, čo utekal. Vôbec si ale neuvedomil, že necíti únavu. Dostal sa do mesta, ktoré ako jediné bolo zaliate slnečnými lúčmi. Všetko navôkol bolo zahalené tieňom z temných čiernych, hrôzu naháňajúcich oblakov. Mal pocit, že ľudí, ktorých videl na námestí, pozná. Nevedel si ale spomenúť, skadiaľ.
Už neutekal, pozoroval ľudí a snažil sa spomenúť. Stále ho niečo ťahalo a nútilo, aby bežal, no on už nechcel. Spoznal ľudí. Jeho celá rodina, jeho kamaráti a priateľka. Videl ju, slzy na prahu. Utekal za ňou, aby ju pozdravil a spýtal sa, prečo všetci sú pohromade. Myslel si, že sa diala nejaká rodinná akcia. Prišiel k nej. Videl ten potok ligotavých sĺz, stekajúcich po lícach. Spýtal sa jej : „Čo sa deje, prečo plačeš?“ Nereagovala, ani sa neobzrela. Pomyslel si, že je asi na neho nahnevaná, netušil prečo. Sedela tam osamotená. Nik z nich ju nepoznal, nevidel. Celá rodina a kamaráti, stojac pri strede námestia, ignorovali ho tiež. Bolo mu smutno, asi nahneval všetkých okolo. Pocítil, že už tam nepatrí, nesmie tam byť. Tak šiel ďalej. Nevedel , kam ide, no cítil, že už nie je ďaleko. Niečo mu hovorilo, že má vojsť do obytného domu, ktorý je oproti, tak vstúpil. Vedel už, že tam býva. Vedel, že býva na druhom poschodí. No cesta hore sa mu zdala nekonečná. Prišiel k svojím dverám, boli otvorené. Nechápal, však sa pozná, zamkýna. Vošiel dnu, nikto v byte, no bolo mu jasné, že býva sám, tak sa nečudoval. Bolo mu ale divné, prečo stále počuje kvapkať vodu z kohútika. Prvé, čo ho napadlo, bolo kuknúť sa do kúpelne. Vošiel dnu, padol na zem. Tým, čo videl, všetko pochopil. Vaňa plná vody, pozeral sa na seba, ako sedí pri vani s rukami v nej. Vaňa plná krvi. Vtedy pochopil, prečo boli všetci na námestí, prečo sa tak k nemu správali. Nevideli ho, nenávideli. Ešte žil. Vedel ale, že keď vstúpi do svojho tela, bude to mať ešte horšie, ako pred tým. Tak odišiel, viac sa nevrátil..