Dopis

Zobral telefón do ruky, nastavil na jedno číslo, ale tlačidlo nestlačil. Váhal, bál sa. Bolo to dobré tak, ako to bolo. Preto zobral papier a tužku. Premýšľal, kde začat, čo napísať. Nemal tušenia. Bolo to pre neho tažké. Tužka, pevne držaná v ruke, sa začala kývať, kým nepadla na stôl, tak ako aj jeho hlava. Boli 3 hodiny ráno a jediné, čo napísal, kým zaspal, bolo "ahoj". Miloval ju, no nedokázal jej to povedat. Nie po tom všetkom. Nebolo minúty, kedy na ňu nemyslel. Na jej prítomnosť, na tie časy, keď boli spolu. Ráno sa prebudil na úplne mokrom papieri. Pokrčil, zahodil a vytiahol ďalší. Takto sa to opakovalo den čo den, už skoro mesiac. V živote nebol zaľúbený, mátalo to s ním, akoby sa nachádzal vo víchrici plnej vlastného trápenia. Tak jej to túžil povedať, nedokázal. Nemohol jej to povedať. Cítil sa ako myš zahnaná do kúta. Nevidel východiska. Sadol na okno a pozeral sa na dažďové kvapky, rozbíjajúce sa o sklo, ztekajúce dolu rovinou. Vonku ani stopy po živej duši. V tej chvíli nebolo badať rozdiel medzi oknom a jeho tvárou. Vytiahol papier a ceruzku z vrecka, začal písat. Po mesiaci nabral odvahu a rozhodol sa. Napísal všetko, čo mal na srdci, všetko, čo jej chcel povedať, čo k nej cíti. Ráno dopis zabalil do obálky a utekal do kvetinárstva. Utekal, nepozeral sa nikam. Jediné, čo videl, bol jeho cieľ. V tom to ním hodilo. Nevedel odkiaľ prišiel taký ohromný úder. Z pozadia bolo počut silné škrípanie bŕzd. Dopadol na zem. Ležal v kaluži vlastnej krvi a pozeral sa na dopis, ako v silnom daždi zteká do kanála. Zatvoril oči a povzdychol. Bol to jeho posledný výdych. Výdych sklamania, že sa to nikdy nedozvie.


Venované Zuzke