Báseň 1

Uz prvy krat, citil som,
ze prava si laska moja,
po par rokoch zistil som,
ze to pravda bola.

Stastim kypim kazdy den,
si mojou silou,
splnil sa mi tajny sen,
si vecnou laskou mojou.

Drzim si ta v srdiecku,
velmi si ta vazim,
cit sa ako v nebicku,
ked ta laskou vabim.
Zivot s tebou,
to ja chcem,
pretoze viem,
ze ta velmi,
velmi milujem.

Víchrica

Sobotný večer, ako každý iný, no v niečom výnimočný.
Vonku vial studený vietor a každému vysával z duše aj tie posledné hrejivé pocity, ktoré ostali. Obloha temná, nejasná, nedočkavá. Túžiaca spustiť na zemi biele peklo. Každý strom, driemajúci a čakajúci na oteplenie, musel znášať neustále naberajúcu sa váhu bielej prikrývky, ktorej jediným cieľom bolo zlámať aj tie najsilnejšie konáre, ich najväčšiu pýchu. Tento zimný čas zobral každému aj tu malú štipku dobrej nálady a radosti, ktorá im ostala. Tak isto aj jemu. Sedel v malej kaviarničke, sledujúc rodenie sa malých kryštálikov námrazy na veľkom okne. Popíjal čaj, dúšok za dúškom. Okolitý svet bol v tom momente pre neho ničím. Sledoval, nevnímal. V dumaní ho prerušila len čašníčka, ktorá ho upozorňovala na záverečnú. Bolo už 11 hodín večer a jemu sa nechcelo ísť domov. Čo ho tam čaká? Ticho a samota. To neláka nikoho, jeho už vôbec. Musel ísť. Nervózna čašníčka s vražedným pohľadom zhasínala svetlá a vykladala stoličky. V duchu si zamrmlal: "Podnik je taký, aký aj jeho čašník". Obliekal sa, vracajúc čašníčke sarkasticky zaľúbený pohľad. Ako vyšiel von, zacítil, ako mu zamrzla tvár. Takúto zimu si ešte nepamätal. Nevedel, kam mal ísť, čo mal robiť. Cítil sa veľmi osamelý. V ruke držal telefón, no vedel, že nik do takej zimy nevkročí. Bolo mu ťažko a potreboval mať pri sebe niekoho. Za krátky čas spoznal veľmi veľa ľudí, no každý sa na neho vykašľal. Mal na výber. Obe možnosti by znamenali samotu, ale domov ho to naozaj neťahalo. Tak nasadil slúchadlá. Ruky mu pri tom skoro zamrzli. Pustil hudbu, rýchlo nasadil rukavice a vkročil z úkrytu zvaného terasa, do neľútostnej zimy. Akoby nestačilo, začalo husto snežiť. Prechádzal sa, pomaly, bezcieľne. Myslel len na jednu osobu. Stále mu chodila po rozume, každým dňom, minútou. Nechcel jej to povedať, nemohol. Bál sa, že všetko stratí. Bojoval s tým už veľmi dlho. Darilo sa mu to zahnať do kúta vnucovaním si do mysle nepravé pocity, túžby. Darilo sa mu to veľmi dlho, pár mesiacov. No niečo sa v ňom zlomilo a prerástlo mu to cez hlavu.
Nevedel ako ďalej. Záležalo mu na nej, stala sa pre neho veľmi blízkou osobou, dôverníkom. Bohužiaľ, stalo sa niečo, čo sa stať nemalo. Zaľúbil sa do nej a každým dňom to bolo silnejšie a silnejšie. Myslel na ňu, čo asi teraz robí. Určite myslí na blbosti, ktoré jej nedajú spať. Držal telefón, váhal. Zavolať, nezavolať? Aspoň počuť jej hlas, jej smiech. "NIE!" Zaťal sa, rýchlo odložil telefón do vrecka a zrýchlil tempo. Snehu každou minútou pribúdalo ako aj na intenzite vetra. Nebola to obyčajná búrka, ale víchrica. Prebáral sa snehom. Čím ďalej, tým viac to bolo namáhavejšie. Nevidel si na špičku nosa. Netušil ani, kde sa nachádza. Cítil ako mu zima prechádza až do kosti. Okamihom túžil, aby zamrazila len jednu vec v jeho tele a to srdce. No zima bola neúprosná a ako prechádzala telom, zanechávala spúšť. Telefón to už nevydržal. Ta dnešná technika, nevydrží ani najmenší extrém. V slúchadlách zaľahlo ticho, počul už len vietor, ktorý o ne narážal. Aj tak si ich
nechal v ušiach. Jeho kroky boli pomalšie, už mal pocit, že stojí na mieste. Vonku nikoho, nemohol zavolať ani na pomoc. Aj tak bol tak premrznutý, že by nevydal ani hláska. Nevládal. Padol na zem a spomínal. Spomínal na všetky časy, ktoré s ňou trávil, ktoré mu priniesli radosť a zmysel žiť. Vedel ale, že ju nemôže nikdy mať, nechcel pokaziť to krásne puto, ktoré medzi nimi bolo. Pri nej navonok víťazil rozum, ale srdce umieralo. Vedel, čo sa s nim deje. Nemohol nič s tým spraviť. Kričal o pomoc, no z jeho úst šlo len stonanie. Dal by všetko, čo mal, aby ju mohol zazrieť, poslednýkrát sa jej pozrieť do očí a povedať jej, čo k nej cíti. Ľutoval, že nešiel domov. Bolo už neskoro. Jeho oči, pod ktorými sa trblietali zmrznuté slzy, zazreli pod slabým svetlom lampy, zahaleným silným snežením, siluetu, ktorá sa k nemu blížila. Začul jej hlas. Nevedel ako, ale na svojej zamrznutej tvári vyčaroval úsmev. Nevedel si vysvetliť, ako ho tam našla, skadiaľ sa tam objavila. S úsmevom pomaly zatváral oči, dúfajúc, že keď ich otvorí, bude pri ňom. Nestalo sa tak. Nevedel, že to bola vidina.
Bola nedeľa ráno a všade ticho. Ticho na ulici, ticho pod lampou, ticho v jeho hrudi. Ticho zdesených okoloidúcich ľudí, pozerajúcich sa na zamrznutého usmiateho človeka, po hruď zaviateho snehom...

Ničiteľ

Sedel na okne a hľadel do neznáma, nepozeral ani blízko ani ďaleko. Jeho nemý pohľad pripomínal mŕtvolu, jeho takmer mŕtvu dušu. Bolo už neskoro všetko vrátiť späť. Presedel tam celé tri dni, bez jedla, bez vody. Bolo mu všetko jedno, no zároveň ho aj všetko trápilo. Bol rozpoltený na dve časti, každá cítila niečo iné. Horšie na tom bolo ale jeho srdce, roztrieštené na milión kúskov. cítil chlad, ktorý vychádzal z jeho pľúc. Začínal veriť, že je to dych chladnej duše, ktorú nechal zamrznúť, utrápiť sa, ktorá sa snaží vyprostiť z tela von. Nemohol už doma vydržat, zobral kľúče, šiel sa prejsť. Jeho kroky boli tažké, pomalé a chaotické. Nevedel, kam mal íst, čo mal robiť, blúdil v tmavých uličkách. Všade bolo ticho, tma, dokonca ani svetlá nesvietili. Vietor fúkal, obíjal stromy jeho jemnou silou. V duchu jesene, oberal stromy o poslednú krásu, ktorá im ostala. Každým dňom ostávali prázdnejšie, tak, ako sa cítil aj on. Len nevedel, kto bol pre neho ten vietor, kto mu zobral všetkú radosť, šťastie a smiech. Jeho prechádzka bola nekonečne dlhá, priviedla ho až do lesa. Prechádzal sa po lúke, neuvedomujúc, čo sa okolo neho deje. Za sebou zanechával len skazu. Čoho sa dotkol, bolo mŕtve, všetko, čo sa hýbalo spadlo bezvládne na zem. On to ale nevidel. Bola veľká tma. aj mesiac bol schovaný za oblakmi, nechcel vidieť tu hrôzu, čo sa pod ním diala. Lúka ostala čierna, zhnitá, bez života. Sadol si k prvému stromu, ktorý uvidel. Oprel sa. V tom to zacítil. Cítil, ako strom začal praskať, schnúť. Umieral. V tom všetko uvidel. Videl tu čiernotu, ktorá pred tým vypadala ako lúka. Ťarcha stromu bola priveľká, začal sa rúcať, tak, ako všetky okolo neho. Utekal, no nevedel, kam mal íst. Nechcel toho ešte viacej zničiť. Ostal v strede niečoho, čo kedysi bola lúka, čo kedysi voňalo kvetmi a nie hnilobou. Sadol a so zdesením vnímal svet okolo seba. V tom ho to napadlo. Nevidel iné východisko. Musel to spraviť. Musel to zastaviť. Mesiac vykukol spoza mrakov. Krvácal, všetko zalialo jemné červené svetlo. Pohľad bol desivý. Pozrel na svoju ruku. Už vedel, čo má spraviť. Dotkol sa tváre, nechal tu nákazu prejsť sebou samým. Jeho tvár začala černieť, potom krk, hruď, všetko. Pomaly bezvládne lahýnal na zem. V tom zacítil v očiach ostré svetlo, ktoré mierilo priamo na neho. Bolo neznesitelne ostré a chladné. Začul hlasy. Netušil kde je, kde sa dostal. Veď bol na lúke. Pamätal si len tú bolesť po dotyku. Bol v nemocnici, podviživený, vyčerpaný. Neuvedomil si, že nejedol už tyžden. Našli ho na lúke v lese. Nikto ale nevedel, prečo ho našli v strede veľkeho kruhu vyschnutej trávy a zhnitých kvetov..

Ži!

Svetlo je vždy tam, kam ho pustíš. Pusti ho do svojej duše, presvieti ti to myseľ. Myseľ sa otvorí, bude jasnejšia, čistejšia ako nikdy predtým. Sadni do trávy, medituj, relaxuj. Veď nič stratiť nemôžeš. Zatvor oči. Predstav si, že si na svojom obľúbenom mieste. Sleduješ západ slnka s milovanou osobou v objatí. Sadni na mraky a nechaj sa unášať. Zavanie ťa tam, kde len chceš, kde ty zafúkaš. Sprav si svoj svet okolo seba taký, aký chceš mať. Nie taký, ako ho chcú mať ostatní. Len na tebe záleží, či chceš byť šťastný, alebo sa utápať v temnote. Mysľou nenechaj prejsť spomienky, svoj doterajší život. Ten ber iba ako ponaučenie. Dýchaj len pre ten moment, pre budúcnosť, ktorá ťa čaká, ktorú si sám vybuduješ. Minulosť už nezmeníš. Zhlboka sa nadýchni, otvor oči.
Ako sa cítiš?

Krásny sen II

Bol zvláštny deň, ani teplo, ani zima, ani svetlo, ani tma. Bolo podvečer a slnko sa bilo s mesiacom o miesto na oblohe. Pršalo, aj snežilo. Čas, kedy sa nikomu nechcelo ísť von. Ale jeho to ťahalo. Vrátil sa cez bránu naspäť, aby zistil, či je to ako predtým. Nebolo, zmenilo sa všetko. Nik ho už nepoznal, bol tam sám. Pomyslel si, že bol naozaj veľmi dlho preč. Ako sa vracal naspäť, zistil, že tam, kde bol, bola tiaž oveľa slabšia. Stratil silu a ako lietal, krídla boli slabšie a slabšie, až začal prudko klesať, padať. O padnutých anjeloch sa počúva často, ale o anjelovi, ktorý sa vrátil, nie. Ako padal, bál sa, že do niekoho narazí. Mal takú zvláštnu schopnosť, už len pri dotyku zmení ľudom život. Ako v tej rýchlosti padal, zbadal, že mu do cesty niekto vošiel. Nedokázal sa uhnúť. Bolo neskoro. Narazil do tej osoby plnou rýchlosťou, až to nimi hodilo desiatky metrov vpred. Keď sa spamätal, obzeral sa okolo seba a snažil sa spomenút si, čo sa stalo. Keď si spomenul a všimol si osobu, do ktorej narazil, okamžite k nej pribehol. Bola v poriadku, trošku udretá, ale pri vedomí. Spýtal sa jej, či je v poriadku a či nie je zranená. Našťastie sa jej nič nestalo. Bola len otrasená a v šoku. Zaostrila oči, zazrela krídla. Nechápala, chvíľku si myslela, že po tom náraze je už mŕtva. Pomohol jej postaviť sa. Predstavil sa, ona jemu. Mala krásne meno, na ten kraj nezvyčajné. On mal, na to, že kto je, obyčajné meno, ktoré používali skoro všade. Vtedy netušil koho spoznal. Zarozprávali sa, bavili sa. Ten deň zmenil obom život. Mali toho veľa spoločného, minulosť, ale aj prítomnosť. Názorovo sa zhodovali, dokázali by spolu prerozprávať aj celý deň. Nečakal, že návrat na Zem bude taký príjemný. Spoznal niekoho, kto mu rozumel. Bola pekná, milá, vtipná, bláznivá. Zadíval sa jej do očí a zbadal v nich niečo, čomu nechápal. Nevedel, čo to je, snažil sa to preskúmať a prísť na to, čo to môže byť. Začali sa stretávať. Každým dňom vedeli o sebe viac a viac, až kým sa do seba nezaľúbili. Boli to krásne časy, všetko šlo dokonale. Nikdy sa nehádali. Vtedy pochopil, čo v očiach mala, kto to je. Bola to čistá láska, aká môže pochádzať len od anjela. Aj ona bola anjel, len o tom nevedela. Nevedela veľa vecí. Keď zistila, kto je ona sama, zľakla sa. Vtedy sa všetko zmenilo. Tie krásne časy boli preč. Začala pochybovať o svojich pocitoch. Už sa k nemu nesprávala ako kedysi. Pomyslel si, že je to tu zase, že sa vrátil, aby zase pochopil, aby odišiel a už sa nevracal. Bol koniec. Ako rýchlo sa všetko krásne začalo, tak sa aj skončilo, len pre jej nerozhodnosť. Obaja si videli na duši znamenie, ktoré silne ukazovalo o ich spútanosti, no obaja začali to znamenie ignorovať. Bol koniec, Smutný bol aj on, smutná bola ona. On vedel, čo cíti a čo chce, ona nie. Rozdelili sa a žili na opačných stranách sveta. Ubehli dni, noci, týždne, mesiace...rok. Nebolo dňa, kedy nemyslel jeden na druhého, na tie krásne časy, ktoré spolu prežili. Deň za dňom bol slzivejší, smutnejší. Na svete nebolo nic horšie, ako slzy anjela. Tieklo ich na potoky. Nevydržali to a stretli sa znovu, pochopili, že patria k sebe. Pozerali sa do očí a premýšľali, či to bude také ako predtým. No cit bol taký silný, že prestali pochybovať. Rozhodli sa risknúť, byť spolu. Nebolo dňa, kedy to neľutovali. Ona aj on k sebe patrili, ich osud bol spoločný, aj sa naplnil. Jeden z mála príbehov, ktorý sa naplnil, ktorý sa môže naplniť aj nám. Treba len rozmýšľať srdcom, nie rozumom. Návrat anjela bol šťastný, zmenil sa nielen jeho život, ale aj život osoby, do ktorej narazil. Láska, keď vykvitne, tak ľahko nezanikne. Je ako nekonečne dlhá sviečka, ktorej niekto daroval nekonečný plameň. Zapáliť ju musia len oni dvaja, on a ona. Zapálili ju a držali vo svojich srdciach celý život.

Predchádzajúci článok: Krásny sen I.

Zbohom láska

Dve sviečky horeli, no jedna zhasla,
jedna už zhorela, tá druhá sa triasla.
Bála sa konca, čo bude ďalej,
fotke, nad ktorou bola, nedala nádej.

Každý deň sa modlil,dúfal v zázrak,
No stratil ju, navždy, bol tam už náznak.
Láska je krutá, prestal v ňu veriť,
zabila ju mladosť, nemohla ju zmeniť.
Slová jeho už nemajú význam,
pretože je sám, a nič už nemá.

Snaží sa on zabudnúť, no bude to tažké,
už sa nedá nikomu, už nedá šancu láske.
Zaľúbil sa, no sklamalo ho všetko,
Svetu on už neverí, je pre neho peklom.

Neverí už v sily dobré,
neverí v to, čo môže byť,
Vždy sa stane len to zlé,
na čo je potom láska, cit.

Fotka, ktorá nad sviečkami stála,
prišlo na ňu to, čoho sa bála.
Dohárajúca sviečka si fotku chytila,
Držala si ju, kym ju v popol nezmenila.
Teraz už nie sú oni dvaja,
je už len on a ona sama.

Jediná

Ked láska zkvitne, keď láska radosť dáva,
keď srdce radosťou vzlietne, keď v ňom horí láva.
Keď láska v niekom zvädne, keď radosť opadne,
smútok na srdce sadne, srdce to nezvládne.

Som ako bez duše, som ako tma,
vo mne vrie bolesť, bolesť zo zlého sna.
Chcem sa prebudiť, nech je mory koniec,
Asi to nepojde, asi som sebec.
Už ľúbiť inú nebudem, láska vo mne umiera,
umieram s ňou, no vždy ju budem lubovat.

Venované Majke

Zabudnúť

Ani sa neotočil, už nechcel, uvedomil si, že je čas íst vpred, neobzerať sa dozadu. Jedna éra skončila, začína druhá. Nazval by ju samotou. Uvedomil si, že samému mu je lepšie, samota ho nikdy nezradí, neopustí. Tej veril najviac, aj ked on sám ju opustil veľmi veľakrát. Kračal v zime a silný vietor mu vyfukoval myšlienky von z hlavy. Snažil sa, aby sa dostali von aj jeho spomienky. Nešlo to. Boli príliž krásne, dokonalé. Nevedel uveriť, že je to preč. Ani nevedel ako, ocitol sa v parku, stromy boli bez lístia, smutné. obzrel sa okolo, padol na kolená. Pozrel hore, oblaky boli červené, krvavé. Akoby vedeli, cítili s ním. Krvácali tak, ako jeho srdce, duša. V tom všetky svetlá zhasli. Zatvoril oči a vnímal každú vločku snehu, ktorá sa mu preborila cez krk rovno do srdca. Čím dlhšie tam kľačal, tým viac mu zima ochladzovala srdce. Už stíchol aj vovnútri. Ostal akoby bez duše. Všade okolo tma. Ale už nie len vonku, ale aj v ňom. Povzdychol, zobral telefón, prečítal si poslednú sms, ktorú mu poslala. V tom mu horúca slza stiekla po líci, no bola posledná. Vymazal všetko, správy, fotky, kontakty. Akoby ani neexistovala. Musel to urobiť, pretože by nikdy nezabudol a udusil sa vo veľkom smútku. Hlavou mu prúdilo obrovské množstvo myšlienok, spomienok, na ktoré sa snažil zabudnúť. Ale povedal si, že ma času dosť, hneď to nepojde. Vracal sa naspäť, prišiel k bráne, k zatvorenej bráne. Nechápal, však ešte nebolo toľko hodín. Nemohli ho tu zamknúť, veď to kontrolujú, Obišiel celý park, doslova poslepiačky, Ani kúsok svetla nedopadal na zem. Uvedomil si, že je v pasci. Nevedel, čo sa deje, no cítil, že tam nie je sám. Myslel si, že sa zbláznil, otáčal sa do všetkých strán. Cítil, že niekto tam je, no nikoho nevidel. V tom začul hlas, šiel zo všetkých strán, no zároveň nešiel znikadiaľ. Akoby tie hlasy boli len v jeho hlave. Nevedel, čo má robiť, už bol zúfalý. V tom sa začali rovno pred ním vynárať spomienky, akoby sa pozeral na film. Videl prvé stretnutie, prvé bozky, zážitky, všetko.. Kam sa len pozrel, videl len ju. Nemohol dýchať, dusil sa. Snažil sa kričať o pomoc, no bol sám. Uvedomil si, že ho zrádzala aj samá samota. Začalo ho bolieť celé telo, pomaly padol v bezvedomí na zem. Bezvládne tam ležal pár hodín. Svetlá sa rozsvietili, brány otvorili. Ostalo ticho, hlasy zmizli a s nimi aj spomienky. Prebral sa a sadol si na studený ľad. Chvíľu si nevedel spomenúť, čo tam robil, prečo tam bol. No netrvalo to dlho. Vrátil sa domov. Po tej noci to už nebol on. Bol bez duše, bez srdca.
Muselo to prísť. Uzavrel sa, aby sa chránil. Odvtedy už neprehovoril.

Bez komentára

Sedel v lese na starom pni a premýšľal. Bola jeseň a pestrofarebné listy si slobodne poletovali, kým nedopadli na zem. To mu pripomenulo, že sloboda nie je večná. Všetko raz pominie. Pravda, všetko je preč. Má pokoj. Bolo mu dobre, po dlhej dobe. Na nikoho nemyslel, nič ho netrápilo. Len dokedy...? Povzdychol a pozrel na oblohu. Bola jasne modrá a slnko sa usmievalo na všetkých, ktorí sa naň prišli pozrieť. Krásne počasie, pomyslel si. Niekedy si myslel, že počasie sa odvíja od jeho nálady, pretože doteraz len pršalo a obloha bola zahalená čiernymi oblakmi. Postavil sa, cítil sa už oddýchnutý, aby mohol pokračovať nahor. Čakala ho ešte dlhá cesta. Nevadí. Čím vyššie sa dostane, tým jeho myšlienky budú jasnejšie. Houby, podkol sa o konár a zkotúľal sa naspäť do dzedziny.

Dopis

Zobral telefón do ruky, nastavil na jedno číslo, ale tlačidlo nestlačil. Váhal, bál sa. Bolo to dobré tak, ako to bolo. Preto zobral papier a tužku. Premýšľal, kde začat, čo napísať. Nemal tušenia. Bolo to pre neho tažké. Tužka, pevne držaná v ruke, sa začala kývať, kým nepadla na stôl, tak ako aj jeho hlava. Boli 3 hodiny ráno a jediné, čo napísal, kým zaspal, bolo "ahoj". Miloval ju, no nedokázal jej to povedat. Nie po tom všetkom. Nebolo minúty, kedy na ňu nemyslel. Na jej prítomnosť, na tie časy, keď boli spolu. Ráno sa prebudil na úplne mokrom papieri. Pokrčil, zahodil a vytiahol ďalší. Takto sa to opakovalo den čo den, už skoro mesiac. V živote nebol zaľúbený, mátalo to s ním, akoby sa nachádzal vo víchrici plnej vlastného trápenia. Tak jej to túžil povedať, nedokázal. Nemohol jej to povedať. Cítil sa ako myš zahnaná do kúta. Nevidel východiska. Sadol na okno a pozeral sa na dažďové kvapky, rozbíjajúce sa o sklo, ztekajúce dolu rovinou. Vonku ani stopy po živej duši. V tej chvíli nebolo badať rozdiel medzi oknom a jeho tvárou. Vytiahol papier a ceruzku z vrecka, začal písat. Po mesiaci nabral odvahu a rozhodol sa. Napísal všetko, čo mal na srdci, všetko, čo jej chcel povedať, čo k nej cíti. Ráno dopis zabalil do obálky a utekal do kvetinárstva. Utekal, nepozeral sa nikam. Jediné, čo videl, bol jeho cieľ. V tom to ním hodilo. Nevedel odkiaľ prišiel taký ohromný úder. Z pozadia bolo počut silné škrípanie bŕzd. Dopadol na zem. Ležal v kaluži vlastnej krvi a pozeral sa na dopis, ako v silnom daždi zteká do kanála. Zatvoril oči a povzdychol. Bol to jeho posledný výdych. Výdych sklamania, že sa to nikdy nedozvie.


Venované Zuzke