Ničiteľ

Sedel na okne a hľadel do neznáma, nepozeral ani blízko ani ďaleko. Jeho nemý pohľad pripomínal mŕtvolu, jeho takmer mŕtvu dušu. Bolo už neskoro všetko vrátiť späť. Presedel tam celé tri dni, bez jedla, bez vody. Bolo mu všetko jedno, no zároveň ho aj všetko trápilo. Bol rozpoltený na dve časti, každá cítila niečo iné. Horšie na tom bolo ale jeho srdce, roztrieštené na milión kúskov. cítil chlad, ktorý vychádzal z jeho pľúc. Začínal veriť, že je to dych chladnej duše, ktorú nechal zamrznúť, utrápiť sa, ktorá sa snaží vyprostiť z tela von. Nemohol už doma vydržat, zobral kľúče, šiel sa prejsť. Jeho kroky boli tažké, pomalé a chaotické. Nevedel, kam mal íst, čo mal robiť, blúdil v tmavých uličkách. Všade bolo ticho, tma, dokonca ani svetlá nesvietili. Vietor fúkal, obíjal stromy jeho jemnou silou. V duchu jesene, oberal stromy o poslednú krásu, ktorá im ostala. Každým dňom ostávali prázdnejšie, tak, ako sa cítil aj on. Len nevedel, kto bol pre neho ten vietor, kto mu zobral všetkú radosť, šťastie a smiech. Jeho prechádzka bola nekonečne dlhá, priviedla ho až do lesa. Prechádzal sa po lúke, neuvedomujúc, čo sa okolo neho deje. Za sebou zanechával len skazu. Čoho sa dotkol, bolo mŕtve, všetko, čo sa hýbalo spadlo bezvládne na zem. On to ale nevidel. Bola veľká tma. aj mesiac bol schovaný za oblakmi, nechcel vidieť tu hrôzu, čo sa pod ním diala. Lúka ostala čierna, zhnitá, bez života. Sadol si k prvému stromu, ktorý uvidel. Oprel sa. V tom to zacítil. Cítil, ako strom začal praskať, schnúť. Umieral. V tom všetko uvidel. Videl tu čiernotu, ktorá pred tým vypadala ako lúka. Ťarcha stromu bola priveľká, začal sa rúcať, tak, ako všetky okolo neho. Utekal, no nevedel, kam mal íst. Nechcel toho ešte viacej zničiť. Ostal v strede niečoho, čo kedysi bola lúka, čo kedysi voňalo kvetmi a nie hnilobou. Sadol a so zdesením vnímal svet okolo seba. V tom ho to napadlo. Nevidel iné východisko. Musel to spraviť. Musel to zastaviť. Mesiac vykukol spoza mrakov. Krvácal, všetko zalialo jemné červené svetlo. Pohľad bol desivý. Pozrel na svoju ruku. Už vedel, čo má spraviť. Dotkol sa tváre, nechal tu nákazu prejsť sebou samým. Jeho tvár začala černieť, potom krk, hruď, všetko. Pomaly bezvládne lahýnal na zem. V tom zacítil v očiach ostré svetlo, ktoré mierilo priamo na neho. Bolo neznesitelne ostré a chladné. Začul hlasy. Netušil kde je, kde sa dostal. Veď bol na lúke. Pamätal si len tú bolesť po dotyku. Bol v nemocnici, podviživený, vyčerpaný. Neuvedomil si, že nejedol už tyžden. Našli ho na lúke v lese. Nikto ale nevedel, prečo ho našli v strede veľkeho kruhu vyschnutej trávy a zhnitých kvetov..