Zabudnúť

Ani sa neotočil, už nechcel, uvedomil si, že je čas íst vpred, neobzerať sa dozadu. Jedna éra skončila, začína druhá. Nazval by ju samotou. Uvedomil si, že samému mu je lepšie, samota ho nikdy nezradí, neopustí. Tej veril najviac, aj ked on sám ju opustil veľmi veľakrát. Kračal v zime a silný vietor mu vyfukoval myšlienky von z hlavy. Snažil sa, aby sa dostali von aj jeho spomienky. Nešlo to. Boli príliž krásne, dokonalé. Nevedel uveriť, že je to preč. Ani nevedel ako, ocitol sa v parku, stromy boli bez lístia, smutné. obzrel sa okolo, padol na kolená. Pozrel hore, oblaky boli červené, krvavé. Akoby vedeli, cítili s ním. Krvácali tak, ako jeho srdce, duša. V tom všetky svetlá zhasli. Zatvoril oči a vnímal každú vločku snehu, ktorá sa mu preborila cez krk rovno do srdca. Čím dlhšie tam kľačal, tým viac mu zima ochladzovala srdce. Už stíchol aj vovnútri. Ostal akoby bez duše. Všade okolo tma. Ale už nie len vonku, ale aj v ňom. Povzdychol, zobral telefón, prečítal si poslednú sms, ktorú mu poslala. V tom mu horúca slza stiekla po líci, no bola posledná. Vymazal všetko, správy, fotky, kontakty. Akoby ani neexistovala. Musel to urobiť, pretože by nikdy nezabudol a udusil sa vo veľkom smútku. Hlavou mu prúdilo obrovské množstvo myšlienok, spomienok, na ktoré sa snažil zabudnúť. Ale povedal si, že ma času dosť, hneď to nepojde. Vracal sa naspäť, prišiel k bráne, k zatvorenej bráne. Nechápal, však ešte nebolo toľko hodín. Nemohli ho tu zamknúť, veď to kontrolujú, Obišiel celý park, doslova poslepiačky, Ani kúsok svetla nedopadal na zem. Uvedomil si, že je v pasci. Nevedel, čo sa deje, no cítil, že tam nie je sám. Myslel si, že sa zbláznil, otáčal sa do všetkých strán. Cítil, že niekto tam je, no nikoho nevidel. V tom začul hlas, šiel zo všetkých strán, no zároveň nešiel znikadiaľ. Akoby tie hlasy boli len v jeho hlave. Nevedel, čo má robiť, už bol zúfalý. V tom sa začali rovno pred ním vynárať spomienky, akoby sa pozeral na film. Videl prvé stretnutie, prvé bozky, zážitky, všetko.. Kam sa len pozrel, videl len ju. Nemohol dýchať, dusil sa. Snažil sa kričať o pomoc, no bol sám. Uvedomil si, že ho zrádzala aj samá samota. Začalo ho bolieť celé telo, pomaly padol v bezvedomí na zem. Bezvládne tam ležal pár hodín. Svetlá sa rozsvietili, brány otvorili. Ostalo ticho, hlasy zmizli a s nimi aj spomienky. Prebral sa a sadol si na studený ľad. Chvíľu si nevedel spomenúť, čo tam robil, prečo tam bol. No netrvalo to dlho. Vrátil sa domov. Po tej noci to už nebol on. Bol bez duše, bez srdca.
Muselo to prísť. Uzavrel sa, aby sa chránil. Odvtedy už neprehovoril.