Démon

V lese úplné ticho. Nefúka vietor, nešuští lístie. Žiadne známky života. Pozerám, že ani mesiac nie je na oblohe, je úplná tma. Keby ma nezačali oči štípať, myslel by som si, že sú zatvorené. Asi som sa stratil. Neviem nájsť cestu. Blúdim, v úplnej tme sa snažím zachytiť hocičoho, aby som nenarazil alebo nespadol. No každým krokom, akoby som sa strácal viac a viac. Neviem kam mám ísť. Narazil som do veľmi širokého stromu. Sadol som si a oprel sa. Rozmýšlam, ako som sa tam dostal. Vôbec nič si nepamatám. Hlavou mi začalo prúdiť veľa myšlienok. Viečka boli tažšie a ťažšie. Zaspal som s myšlienkou, že keď sa prebudím, bude už deň a ja nájdem tú správnu cestu. Ubehlo pár hodín a ja som sa zobudil. Oči som mal stále zatvorené, rozmýšľal som nad tým, že prečo sa mi nič nesnívalo. Tú istú tmu v ktorej som zaspal, som mal aj vo sne. Jednoducho nič. Otvoril som oči. Zvláštne, asi som nespal dlho. Tma ako predtým. Tak čakám, hodinu, dve hodiny...5 hodín, no v lese stále tma. Čo sa deje? som niekde zatvorený? Zatmenie? Zneistel som, dostal som strach. Zachvátila ma panika. Bol som hladný aj smädný, no nikde nič, len tma. Začul som nejaké zvuky. Počul som ich zo vsetkých strán. Akoby sa do lesa vrátil vietor. No ten vietor mal nohy. Bolo to akokeby niekto okolo mna utekal. no nebol ani blízko ani ďaleko, Nebol ani nadomnou. Dostal som obrovský strach, začal som utekať. Strom nestrom, padal som, bili ma skoro všetky konáre, okolo ktorých som prešiel. Na tvári som zacítil horúcu krv, bola moja. Bolo mi to jedno, chcel som sa dostať preč. No nech som bežal kamkoľvek. zvuky ma stále prenasledovali. Zastavil som. Pozeral som sa stále okolo, no tma bola taká temná, že by pohltila aj to najmenšie svetlo. Pod nohami som prestal cítiť zem. Niečo ma zdvihlo do vzduchu. Svalstvo sa úplne uvoľnilo, nemohol som zdvihnúť ruky, ani hýbať nohami. Akoby mali nekonečnú váhu, no neťahalo ich to dole. Snívam? Alebo je to realita? Zvuky sa začali ku mne približovať. Ucítil som hroznú bolesť. Bola taká neznesitelná a obrovská, že som nedokázal ani vykríknuť. Niekto, alebo niečo ma zťahovalo z kože. Po dlhých mukách bolesť ustála. Teraz necítim vôbec nič. Som mŕtvy? Určite nie. Však vnímam, cítim. Padol som na zem, lístie sa mi prilepilo o mäso, ktoré prišlo o kožu. Bolesť som ale necítil. Predomnou sa zjavilo dosť silné svetlo a v ňom obrys niečoho, čo som nevedel identifikovať. Približovalo sa to ku mne. Po tom čo som zažil, obával som sa toho najhoršieho. Keď sa to dostalo ku mne, neveriacky som sa pozeral na to, čo som videl. Začal som sa triasť, zmocnila sa ma panika. Bol to démon, ktorý v ruke držal moju kožu. Vyzerala ako kostým. Démon chytil kožu do oboch rúk a obliekol sa do nej. V duchu som sa modlil, aby to bol len sen. No bohužial nebol. postavil som sa. Celý som sa triasol. Pozeral som sa na seba. Démon vyzeral presne ako ja. Čo chce? Aké ma plány? Načo potrebuje moju podobu? Pozerám sa mu do očí, su čierne, temné. Cítim únavu, veľkú unavu. Začul som pád, no ja som stále stál. Otočil som sa a s hrôzou som sa pozeral na skrvavené telo, polepené lístim. Stál som ako duch, bol som duch. Potom som to pochopil. Démon je slobodný a ja ako nový démon musím počkať na ďalšiu obeť...