piatok 14. septembra 2007

Strecha

Je Krásny sobotný slnečný deň. Prechádzam sa po meste a pozorujem ľudí navôkol. Akí sú šťastní, smejú sa. Sadnem si na terase jedného podniku, ktorý je na námestí, lebo som smädný ako kôň. Dám si len kofolu, lebo v tejto horúčave by ma pivo dorazilo. Pozriem sa okolo seba a začnem ľutovať, že som si tam sadol. Všetky stoly obsadené. Za každým sedel nejaký párik a bozkával sa. Ďakujem, toto ja nechcem vidieť. No ale zrazu som si všimol, že oproti mne niekto sedí sám. Pozerá sa do blba, slzy ma na krajíčku. Nad čím asi tak rozmýšľa? Čo sa mu stalo? Uprene pozerá na jedno miesto, a občas ho ztrasie. S veľkou hrôzou som zistil, že tá osoba, na ktorú sa práve pozerám, som ja. Ešte mi kofolu barmanka nedoniesla, no nechal som peniaze na stole a vytratil som sa. Ako tak behám po meste, rozmýšľam. Čo robím špatne, akú chybu stále opakujem, keď vždy ostanem sám? Veď ak by som sa mal na seba pozrieť pred 6 rokmi, tak by som sa nespoznal. Som úplne iný, ale niečo z tej temnej minulosti vo mne ostalo. Čo to ale môže byť? Stále na to neviem prísť. Nevedia mi to povedať ani priatelia, dokonca ani rodina, ktorá ma pozná snáď najlepšie. Ostávam v hlbokej depresii, o ktorej som si myslel, že je už dávno preč. Minulosť ma začína ovládať.
Je noc. Neviem ako, ale dostal som sa na strechu 10-poschodovej budovy. Stojím na kraji strechy a pozerám sa dolu. Aké by to bolo jednoduché skočiť a zahodiť všetky moje starosti. Už keď som sa dostal až sem, začal som tuho uvažovať, že či neskočím. Zrazu vidím malý záblesk, zrejme nejaké auto bliklo diaľkovými svetlami. No ale keď sa tak pozerám do prázdna, vidím, ako na streche blízkej budovy stojí malý chlapec a pozerá sa na zem. sadol som si a pozoroval som okolie. Dosť ma vyplašil výkrik ktorý som práve počul. Pozrel som hore a chlapec tam už nebol. Pozrel som dole a videl som matne mŕtve telo na zemi a šokovaný dav. Všetci ktorý tam boli plakali, nariekali, doslova kričali. Bola to jeho rodina a priatelia. Uvedomil som si, že to isté som chcel spraviť pred hodinou ja. Bolo by to sebecké. Rozhodol som sa, že ostanem a budem naďaľej hľadať ten temný bod vo mne, ktorý mi ničí život a zabojujem, zmením sa. Aspoň sa o to pokúsim.

2 komentáre:

  1. uff, toto ma dostalo exist:( ,depresivne, ach jaj... ale v niecom mas pravdu tym ze sa zabijeme nezabijeme seba ale srdcia kamaratov, najblizsich v ktorych zostaneme navzdy:(

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť